Nie som veriaci v bežnom zmysle slova. Kostol navštevujem ako kultúrnu a historickú pamiatku, ako umelecké dielo. Na omšu sa vyberiem len raz v roku. V rámci spomienky na našich rodičov, starých a prastarých rodičov. Tak som aj dnes počúval kňaza, kamaráta, ale po chvíli som sa začal sťahovať, migrovať sám k sebe. Nie meditovať, ale rozjímať, dumať, rozmýšľať.
Celý rítus je a bol pre mňa nezrozumiteľný. Počúval som, ale stále mi niečo chýbalo. Zdalo sa mi to schematické, zložité, formálne, hoci tam bolo kopu výziev a zvratov, ktoré možno pre tradične veriaceho a pravidelne navštevujúceho "svätostánok" majú zmysel a hlboký význam. V tejto podobe sa mi to zdalo sterilné, skostnatené, stereotypne deklarujúce udalosti spred dvoch tisícročí, len mechanicky spojené s dneškom, veriacimi ľuďmi. Tak som migroval vo svojej duši, rozmýšľal, čo mi chýba, hľadal súvislosti, hľadal odpovede. Videl a cítil som ľudí, ktorí síce cítia a chcú cítiť lásku, ale tiež len hľadajú a dostáva sa im od cirkvi. zdá sa mi, odpoveď bez živého obsahu. Akoby status quo cirkvi vyhovoval. Ani osamotený pápež František nemôže zmeniť chod vecí. Akoby nikomu nenapadlo, že bez pomenovania problémov, diskusie o nich, hľadania riešení, kráľovstvo nebeské na zemi nedosiahneme. Hovorí sa, že kvapka vody svojou vytrvalosťou rozdrví aj kameň. Takže som veľmi tvrdý kameň a voda na mňa asi kvapká veľmi zriedka a málo na to, aby som porozumel, čo sa v kostole malo diať. Ale, keď pozerám na to, ako to vo svete vyzerá, čo mu chýba najviac, tak mi nevdojak napadá, že celá inštitúcia/organizácia zvaná cirkev asi nemá veľkú efektivitu pokiaľ apeluje na božiu lásku zaužívaným spôsobom. Keď to vezmem celosvetovo a historicky. Nič mi nehovorili výzvy a neustále apelovanie na boha, daj nám to a daj nám hento, uchráň nás, alebo slová "hore srdcia" s odpoveďou veriacich "máme ich u pána". Nikde ani slovo o vojnách vo svete, o migračnej kríze, o ekologickej kríze, o kríze morálky na tých navrchnejších poschodiach ľudskej spoločnosti, o tom, čo žijeme, kam smerujeme a v čom môžeme nájsť, alebo nenájdeme lásku. Kdesi som zachytil, že cirkev by sa nemala miešať do politiky. Ale to sa mi akosi nezdá. Je to inštitúcia tvorená ľuďmi a pre ľudí. Naopak, mala by dokázať zaujať postoj, vyjadriť názor, polemizovať a v živom svete hľadať, nachádzať a ponúkať lásku. A človek je okrem iného, myslím, tvor politický. Ak nie je, tak je pre vládu, vlády, manipulantov najhrubšieho zrna, nadnárodné korporácie, mocných tohto sveta len ovládateľné zvieratko, vec, nič.
Napadlo mi ako prvé. Migrácia. Sťahovanie, zmena bydliska. A imigrácia - prisťahovanie jedincov do priestoru populácie rovnakého druhu. Dva pojmy, ktoré hýbu našimi životmi ostatné roky. A sú väčšie strašidlá ako nevhodný kandidát na sudcu ÚS.
Migrácia, pohyb, základ života. Zmena je život. Pohyb je život. Vždy tu bola, je a bude. Ostatných pár rokov je na očiach. A nezodpovední ľudia, ktorí si hovoria politici, to zneužívajú na svoje utilitárne - prospechárske ciele. Klamú, až sa im z huby práši. Využívajú strach ľudí z neznámeho. Samozrejme ten je premyslene a cielene budovaný. Vymyslenými hrozbami, aj reálnymi rizikami.
Vsadili na kartu nacionalizmu. Akože národy napr. Európy sú homogénne, etnicky čisté? Blbosť. Celé stáročia, tisícročia sa tu miešajú najrôznejšie genetické informácie. Miešajú sa národy a národnosti. Je pravda, že v histórii sa to neraz zneužilo a zneužívalo. Ale, preboha, musíme dokola opakovať chyby? Nie som odborník, ale dá rozum, že každý národ je zmesou najrôznejších genofondov. Niekde som, dokonca, o tom čítal štúdiu.
Migrujeme denne, celý život a viac-menej všetci. Sme migranti. Okrem zarytých domasedov. A zrazu sa to niekomu hodí do krámu. Migranti môžu za terorizmus, zvyšujú riziko chorobnosti, hádam nás aj vyjedia, ožobráčia. Ich počet preváži nad domáckou populáciou, vnútia nám svoju kultúru. Pravdu-povediac, takto napísané to znie hrozivo. Ale migrant zjavne nie je automaticky terorista. Akási štúdia dokázala, že ich chorobnosť sa zvyšuje v dôsledku horších životných podmienok. Tony potravín sa denne vyhadzuje, takže hladu by som sa neobával. A myslím, že väčšina z nich by radi ostali doma a ani zďaleka by sa všetci netrepali do Európy.
Koniec-koncov vznikol Migračný pakt OSN a neviem, neviem, či ho všetci, ktorí ho kritizovali a nakoniec nesúhlasili s prítomnosťou ministra zahraničných vecí v Marrákeši, vôbec čítali. Nehodilo sa to do krámu. Čítal som ho. Aj ako laik si myslím, že textu som porozumel a poviem Vám, nenašiel som nič, s čím by sa nedalo súhlasiť. Proste pravidlá, ako reálne zvládať migračné vlny.
Toto však nie je jadro problému. Viac rokov riešime hranice, koľko migrantov a kde prijať. Čo s nimi? Pravda je, že tí istí ľudia, ktorí si hovoria politici, riešenie nezvládajú. Nie iba na Slovensku, ale aj na európskej úrovni. Nielen to, že Únia nemá chránené hranice, že prechádzajúci ľudia žijú v katastrofálnych podmienkach po táboroch a že nefunguje nejaká integrácia (lebo chýbajú pravidlá, ktoré obsahuje práve spomínaný pakt). Podľa môjho názoru nezvládajú hlavný problém. Nehovorí sa a neriešia sa príčiny. Ibaže by som to úplne prehliadol. Chýba mi úvaha, verejná rozprava o tom, prečo toľko ľudí uteká odtiaľ, odkiaľ spravidla ľudia neutekajú. Z domoviny, z vlasti, zo svojich domovov. Netvrdím, že to viem, ale myslím, že len preto, že sú chudobní, že nemajú, čo jesť, že v ich vlasti je vojna. Ale to by znamenalo priznať nepríjemné fakty. A to svetoví lídri neradi. Oni neriadia krajiny, nesmerujú spoločenstvo krajín ku svetlým zajtrajškom. Zdá sa, že je to vo veľkom, čo zažívame dennodenne v malom.
Rozdiely medzi bohatými a chudobnými krajinami sú priepastné a kto za to môže. Žiaľ, tí bohatí. Krajiny, ktoré roky drancovali krajiny Afriky, Blízkeho východu. Bohatli na nerastnom bohatstve a lacnej pracovnej sile. Čestné a zmysluplné by bolo to nielen priznať, ale aj urobiť kroky, aby sa rozdiely vyrovnali, alebo na začiatok aspoň nezvyšovali Ale vojny ostatných možno dvadsiatich rokov sú, myslím, viac menej podnecované nenásytnými lídrami západných krajín za mohutnej podpory ambicióznych a rovnako nenásytných lídrov krajín zúčastnených v konfliktoch. Či na Blízkom Východe, alebo v Afrike. A skvelého mediátora v tom zohráva militantný islam. Ako nástroj k tomu, ako získať doma moc a zdroje a pomstiť sa Európe, prípadne celému západnému svetu za dlhoročné krivdy. Možno aj s konečným cieľom svetovlády. Ťažko ma niekto presvedčí, že vzťahy medzi ľuďmi neovplyvnia minulé skúsenosti. A pocity krivdy. Len to treba vedieť šikovne využiť.
Koniec-koncov militantné kresťanstvo v stredoveku prešlo veľmi podobným vývojom. Napadla mi súvislosť s križiackymi výpravami a s ich prvoplánovým cieľom oslobodenia Ježišovho hrobu. V tej súvislosti je zaujímavý aj myšlienkový základ antisemitizmu, pretože Ježiš, pokiaľ si dobre pamätám bol Žid, kresťanstvo je v podstate inováciou židovského náboženstva a výčitky pravých kresťanov Židom pre ukrižovanie Krista, ktoré bolo jednoznačne, milí praví kresťania, plánom a zmyslom celého učenia, je prejavom nepochopenia a absencie pravej viery v božiu lásku, prípadne len lásku.
A o to ide. Keď boh je láska, tak potom, kde je ten boh, tá láska, keď hovoríme o migrácii a riešime migráciu, migrantov, ľudí bez domova. Najmä, keď si uvedomíme, že západný svet tomu priamo aj nepriamo napomohol. Láska absentuje v krajinách náboženstva, ktoré ju má vo svojom znaku. To sa potom zrejme z číreho pocitu viny najprv presadzuje, že všetkých migrantov treba prijať a neskôr sa ukáže, že je to trochu veľké sústo a prejde sa k obmedzovaniu. Kde je láska v militantnom islame, kde je láska medzi prevažne bohom sa oháňajúcimi lídrami a krajinami Európy, ba aj USA?
Veď my nedokážeme milovať ani seba samých, ako potom blížneho svojho. Veď keby sme sa mali radi, tak by sme chránili prirodzene a spontánne našu Zem, tak ako chránime svoje domovy. A Zem je našim domovom. Možno by ani nikdy nevznikla a nebola potrebná ekológia. Ale tá sebaláska, túžba po moci, bohatstve, úplná absencia pokory, dôraz na to, čo mám, výrazný a oficiálne presadzovaný individualizmus, bez skutočnej lásky k prírode, k ľuďom, sú devastujúce, zdrvujúce. To len posilňuje reklama, obchod s jednoduchými pudmi, priemyslom spotreby a rozkoše, ktoré zábavu, veselosť, bezstarostnosť, nezodpovednosť stavajú na piedestál. Bez skutočných hodnôt, bez úcty k prostrediu, v ktorom žijeme, bez úcty a lásky k ľuďom, s ktorými užívame túto planétu,
Mám dojem, akoby jediná, ktorá to myslí s planétou smrteľne vážne bola mladá švédska aktivistka Grétka Thunberg, ktorá podľa neoverenej facebookovej správy trpí autizmom. Ak by to bola pravda, tak by bol autizmus darom. Mám však skôr pocit, že svetoví lídri, nielen tí, čo sa momentálne zišli na Svetovom ekonomickom fóre, trpia neliečiteľnými poruchami ega, slepoty a hlúposti. A my trpíme s nimi. A ešte len budeme. Nadnárodné korporácie akoby riadili svet a určovali tým, ktorí by ho riadiť mali, čo sa bude diať a kam sa svet bude uberať. Inak by klimatická dohoda z Paríža bola chápaná ako jedna z najvyšších svetových priorít a neustúpili by od nej napr. práve USA. Keď si predstavíte moria znečistené plastami, vtáky zmáčané ropou, zomierajúce pralesy a na druhej strane, pri dnešných technologických možnostiach, stále používanie uhlia, ropy v každodennom živote, tak Vám asi napadne, že sa nemáme dosť radi a že si ničíme domov. Keď si predstavíte vojnami zničené mestá, zomierajúcich a utekajúcich ľudí, tak Vám asi napadne, že svetu chýba láska. A zdá sa, že aj zdravý rozum. Nebojte sa migrácie a migrujte k sebe...
Priateľka mi poslala správu, ktorá ma oslovila a ktorú Vám musím preložiť a pretlmočiť, hoci bez súhlasu autora":
"Naše sny nemajú žiadny dátum spotreby. Zhlboka sa nadýchnime a pokúsme sa o ich dosiahnutie znovu."
