Človek je tvor spoločenský...

Písmo: A- | A+

Takto zneli a potom vtipne pokračovali slová v jednom z mnohých dialógov pánov Lasicu a Satinského, ktoré som si za dlhé roky ich účinkovania v slovenskej kultúre vypočul, počúval a zabával sa. A rovnako ich prekrásne pesničky...

 A so mnou aj manželka a neskôr aj naši synovia. Pamätám, že prvýkrát som sa s oboma pánmi stretol, keď som počul ich Ságu rodu Forsythovcov. Bolo to v 1970, ale ten rok som si vyhľadal na nete až dnes. To bolo tak vtipné, zábavné. Nedalo sa nezamilovať si pesničku, neskôr ich celú tvorbu a ich samotných. Kupovali, až zbierali sme ch LP platne dialógov a piesní. A tak máme celkom slušnú spomienku na ich umenie. Dnešok je preto veľmi smutný deň... 

 Človek je tvor spoločenský, nemôže žiť sám. V kontexte spomenutého dialógu z toho bola vtipná pointa, ale aká múdrosť. Veď každý z nás si vytvára celú vlastnú spoločnosť, svoj mikrosvet, svoju sieť, strom veľmi blízkych a pevných vzťahov. Mama, otec, tetky a strýcovia, súrodenci. Potom priatelia na celý život z detstva. Pre mňa najmä priateľstvá zo strednej a z vysokej školy, ktoré sú neskutočne pevné a navždy. A potom osobnosti, ktoré tak významne ovplyvnia človeka, že sú to vzťahy na celý život, Priateľstvá, hoci tie osobnosti nemusíte nikdy stretnúť, prípadne sa s nimi rozprávať, ktoré výrazne formujú naše postoje, názory. životnú filozofiu, morálne hodnoty, vzťah k umeniu, športu, celému svetu. Vzťahy, ktoré spoľahlivo trvajú, ktoré intenzívne cítite, prežívate, hoci sa s tými ľuďmi nestretávate, alebo už ani nemôžete stretnúť. 

 Pre mňa to, pochopiteľne, boli rodičia a sestry, priatelia a potom najprv filmoví hrdinovia Lex Barker a Piere Brice, ako Old Shatterhand a Winnetou, potom Lasica so Satinským a len o dva či tri roky neskôr Marián Varga a Fedor Frešo vďaka mojej prvej LP platni. Ostatným, nemenovaným sa ospravedlňujem. Nedá sa spomenúť všetkých.

 V tomto svojom strome vzťahov som žil, v tej bezpečnej sieti s pocitom istoty a pokoja. Žiaľ, všetko sa mení. Prvý odišiel môj hrdina "biely brat", potom pán Satinský, milovaný otec, blízki príbuzní, milovaná mamka, navždy nás opustil filmový Winnetou, pred pár rokmi Marián, potom Fedor a teraz pán Lasica. Z tej staršej generácie môjho vzťahového stromu (ak nerátam dávno odchádzajúcich) všetci. Našťastie ten strom rastie a rozvíja sa. Má ďalšie a ďalšie výhonky, spoje, vzťahy, dokonca, dovolím si tvrdiť, rovnakej "genetickej výbavy", rovnakého morálneho a hodnotového razenia. Napriek stratám je to povzbudzujúce, posilňujúce, životne dôležité a v podstate optimistické.

 Od rána, keď som sa tú smutnú správu dozvedel, som tušil, že z každej strany budú plynúť slová, slová, slová...(tak ešte jeden Martel madame Slováková). To sa, koniec-koncov, ako to na Slovensku býva zvykom, aktuálne deje až, až. Prečítal som si, že pán Lasica bol herec, spevák, textár, dramaturg a mnoho iných prívlastkov..

 Ale ja som nechcel ani tak hovoriť a písať o tom, kto pán Lasica bol a aký bol (Veď fyzicky sme len popri sebe prešli, raz s našim najstarším a ich staršou. A osloviť ho som nemal odvahu, hoci som po rozhovore s ním túžil, ba sa mi o tom aj snívalo). To by som si ani náhodou nemohol trúfnuť. Skôr som chcel, kým bol pre mňa, ako ho cítim...A ani nie tak kvôli prípadnému čitateľovi, ale kvôli sebe.

 Pre mňa to bol dôležitý človek, súčasť môjho stromu vzťahov, ktoré sú často skôr transcendentné, psychické, vnímal som ho ako konzistentnú a bohatú osobnosť a ako človeka - umelca, ktorý mňa (myslím, že mnoho ľudí na Slovensku) veľmi výrazne, zásadne a pozitívne ovplyvnil. Nielen v chápaní humoru, ale vo vnímaní ľudí, spoločnosti, ich neduhov, v náhľade na svet a v nadhľade nad svetom.

 Vďaka nemu je Slovensko bohatšie, napriek jeho odchodu a, hoci nikto nie je nenahraditeľný a jeho nikto nenahradí, verím, že sa objavia, vyrastú, zrodia podobné nenahraditeľné osobnosti Slovenska. Ďakujem a spomínam s láskou... 

Skryť Zatvoriť reklamu