Po necelom mesiaci nechávania si odkazov, ktorým som ani veľmi nevenovala pozornosť, sme sa na tom slávnom „chate“ [čete] stretli. Snažil sa mi vysvetliť kto je, no mne napriek tomu, že bývame v tom istom (dosť malom) meste, nezapínalo. Až neskôr som sa na neho pýtala jednej kamarátky, tak mi ho opísala a ešte aj jeho fotku na table som mala každý deň pod nosom. On, tuším, od začiatku vedel kto som. Vymenili sme si ICQ aj telefónne čísla a práve tu sa začína história nášho „virtuálneho“ kamarátstva. Jozef je dva roky starší ako ja, no sme naladení na tej istej vlnovej dĺžke, na čo sme postupne prichádzali. Strávili sme hodiny „chatovaním“ cez ICQ. Niekedy sme rozoberali vážne problémy, či už jeho alebo moje, no častejšie sme len tak „haluzili“. Vymýšľali sme si pseudonymy, posielali sme si pesničky, obrázky... Donekonečna sme vypisovali ódy na svoje obľúbené hudobné skupiny. Jožiho Nirvana, môj Green Day. Po dvoch, či troch mesiacoch už mali také zabehané frázy, či smajlíky, že keby náš rozhovor čítal niekto nezainteresovaný, nechápal by. Písala som mu o basketbale, o rodine, vedel kedy idem na tréning, kedy som doma, kedy nie. On zase so mnou riešil svoj vzťah s priateľkou, opravu strechy, či svoju partiu „nezávislákov“. Hoci sme obaja z jedného mesta, boli sme spolu von len raz, jediný raz. Prekecali sme asi dve hodiny, len tak akoby sme sa poznali roky. Máme spoločných veľa veci a jednou z nich je to, že máme radi pivo (také v plechovke, čo majú na benzínke za 29,- s dph )Jozef je už takmer rok v Anglicku, v Londýne. Zo začiatku bolo všetko OK, chatovali sme ako pred tým. Písal ako by chcel ísť domov, že ho to tam nebaví. Opisoval Londýn, prácu, ktorú robí, obchody s hudbou. Dohodli sme sa, že mi kúpi DVD, ktoré stálo 13 Libier. Keď som sa ho pýtala, čo som mu dlžná, vraj mu je blbé pýtať odo mňa peniaze. Tak som čakala kedy príde domov...Prišiel asi po pol roku. Nestretli sme sa, čo teraz ľutujem. Bol tu na týždeň, no ja som na neho nemala čas. DVD mi nechal u jedenj kamarátky. Dostalo sa ku mne asi pred dvoma týždňami, ale je super, neviem ako to Jožovi vynahradím.Časy sa menia a teraz si píšeme už len sporadicky, vraj sa veľa vecí zmenilo. Už sa mu ani tak nechce ísť domov ako predtým. Mal by sa vrátiť v decembri. Pôjdeme na pivo. O tom pive snívame už od apríla...Keď si to tak premietnem v mysli, ako sme večery namiesto toho, aby sme spolu išli niekam na pivo, strávili chatovaním, zdá sa mi to nepochopiteľné. Bývame od seba ďaleko asi 5 minút cesty. Vtedy sme boli blízko a nešli sme nikam a teraz, keď je on niekde v Londýne, tak snívame o tom, ako by sme niekam šli. Možno to bola lenivosť, možno sme sa báli, že to do niečoho prerastie... naozaj neviem. Dúfam, že to naše „vysnívané pivo“ raz nebude len snom, ale realitou.
