Lucia Košťálová je školská psychologička, psychológiu aj učí, a popritom realizuje množstvo projektov ako I AMbitious, Medzinárodná cena vojvodu z Edinburghu a ďalšie. Venuje sa kariérnemu poradenstvu či téme mentálneho zdravia. V rozhovore uvádza aj ako sa na deťoch odrazí, keď už počas školy absolvujú program na rozvoj ich osobnosti, či ako sprevádza adolescentov pri hľadaní povolania.
Nadácia Pontis prináša sériu rozhovorov priamo zo škôl o inovatívnych vzdelávacích prístupoch združených na EDUmape – portáli, ktorý mapuje to najlepšie zo slovenského školstva.
Aká bola tvoja cesta k práci školskej psychologičky na strednej škole?
Som absolventkou gymnázia v Dubnici nad Váhom, na ktorom teraz pracujem. Už v bakalárskej práci som spracovala tému Aký je vplyv IT technológií na interakciu učiteľ – žiak, ktorú som podrobnejšie rozpracovala v diplomovke. Školská klíma ma vždy zaujímala. Pre mňa je na tom pekné, že školská psychológia pokrýva všetky veci, ktoré sme preberali v teoretickej rovine na vysokej škole.
Napríklad v rámci všeobecnej psychológie musím poznať, ako funguje nielen dieťa, ale aj rodič, teda musím ísť aj do vývinovej psychológie ale aj psychológie osobnosti. Keď prichádza nejaká ťažkosť, musím vedieť rozlíšiť, čo je patologické a čo už patológia nie je, kde ma potrebuje daný človek jednorazovo a kde ma potrebuje celá rodina. Neskôr sa k tomu pridávajú adolescentné vzťahy, ich smerovanie, kariérne rozhodovanie a do toho celého ešte vstupujú iní ľudia, napríklad učitelia, ktorí sa snažia priblížiť k mladému človeku, čo nie je vôbec ľahké. Každý má svoj pohľad na tie isté veci a niekedy dochádza aj ku kolíziám.
Do akej miery pracuješ aj s učiteľmi a rodičmi?
Rodičia sú veľmi kľúčoví, lebo vytvárajú a reflektujú to, čo my v škole nevidíme. V školskom prostredí máme ich dieťa na pol dňa a tá zvyšná časť dňa sa odohráva mimo školy a v rodine. A keď sa vyskytne nejaký problém, o tomto prostredí máme teda len sprostredkovanú informáciu od dieťaťa alebo rodiča. Preto potrebujem k úspešnej spolupráci aj tento tretí článok systému dieťa-učiteľ-rodič, teda rodiča.
Je zároveň fér povedať, že sa u niektorých rodičov stále vyskytuje aj predsudok, že keď je dieťa u psychológa, tak už je zle. Vždy sa na prvom stretnutí s rodičmi prvákov snažím vysvetliť, prečo za mnou ich deti prichádzajú a ako to mám nastavené v rámci mojej práce s celým systémom dieťa-učiteľ-rodič. Nie každá návšteva v mojej ambulancii v škole nutne znamená problém. Práve naopak, v mnohých prípadoch dokážeme včasnou intervenciou predísť veľkému množstvu patologických stavov alebo min. znížiť ich dopad.
Učitelia za mnou často prichádzajú vtedy, keď si nevedia poradiť s konkrétnou situáciou v živote dieťaťa. Napríklad u dieťaťa, ktorému zomrel jeden z rodičov, sa stávalo, že často sa na hodine nekontrolovateľne rozplakalo. To sú situácie, keď študenta hneď beriem k sebe, aby mal priestor upokojiť sa, dostať pod kontrolu nával aktuálnych emócií. Učitelia prichádzajú za mnou aj keď vedia, že sú nejaké problémy v rodinách žiakov a nevedia, ako to dieťa prežíva a ako k nemu majú pristupovať. Či je napríklad v poriadku, preskúšavať ho v tom období, alebo to radšej odložiť, aby nemal skreslené výsledky. Prichádzajú aj s triednymi vecami, napríklad ako nastaviť fungovanie v kolektíve.
No a aktuálne prichádzajú učitelia viac s tým, že vidia, ako silno to s každým máva – že sme už príliš dlho v danej situácii. Desím sa to vysloviť, ale už to bude naozaj rok, čo sme v podstate stále na dištančnom vzdelávaní.
Čo pandémia ovplyvnila najvýraznejšie? Aké zmeny vnímaš najintenzívnejšie?
Z môjho pohľadu došlo k rapídnemu zhoršeniu prežívania, prudkému nárastu úzkostných stavov alebo rozbehnutiu vzniku týchto stavov, panických záchvatov a vecí, ktoré sú odrazom toho, čo mladí ľudia zažívajú nielen v školskom prostredí, ale aj doma. Študenti tiež potrebujú oveľa viac motivácie, aby dodržiavali deadliny, aby akokoľvek spolupracovali, alebo si vôbec len zapli kameru. Pre učiteľov je potom veľmi náročné hovoriť do tridsiatich čiernych kachličiek.
Robím aj pre online poradňu pre mladých – IPčko na krízovej linke, vnímam nápor tejto situácie a ako veľmi je zhoršená tým, že sme zavretí doma. Pre adolescenta je strata sociálnych kontaktov veľkým zásahom do osobnosti a vnútornej pohody.
Sú aj nejaké spôsoby, ako to deťom uľahčiť zo strany rodiča aj učiteľa?
Čítala som množstvo článkov, ktoré odporúčali, aby rodič s dieťaťom alebo svojím adolescentom komunikoval. Áno súhlasím, ale zároveň dodávam, prosím, zohľadnime v týchto odporúčaniach aj okolnosti, ktoré tu máme takmer rok a mnohé rodiny uviedla pandémia do úplne nového modelu fungovania a množstvo zmien vyžaduje aj adaptáciu u každého jedného člena rodiny. Množstvo rodičov zostalo na home office , žiaci sa učia dištančnou formou, a teda možnosť súkromia sa rapídne znížila. Odrazu potreba „mať chvíľku pre seba“ na strávenie informácií alebo emocionálneho prežívania z celého dňa, vyučovania výrazne ustúpila do pozadia rodinného diania.
Na to, aby systém žiak-učiteľ-rodič fungoval treba aktívne všetky zložky systému a ich rovnováhu. Preto prosím, aby sme aj zvýšený záujem o komunikáciu vždy zohľadňovali k veku dieťaťa a jeho napr. aktuálnemu online rozvrhu. Niekedy dieťa možno nevládze po celom dni ešte viesť diskusiu s rodičom a potrebuje skôr len počúvať hudbu, pozerať nejakú časť seriálu, čítať knihu... Skrátka, byť chvíľu pasívny. Určite však odporúčam pripomínať dieťaťu v akomkoľvek veku, že nie je samé na svoje prežívanie, že sme tu či už ako rodič alebo dospelý v jeho okolí, ktorý ho rád vypočuje a ponúkne mu svoj čas na diskusiu.
Spomenula si, že si počas štúdia skúmala práve vplyv IT technológií na výuku a vzťahy. Dá sa teda povedať, že si bola možno lepšie pripravená na aktuálny stav a vieš lepšie pochopiť, ako vplýva na študentov ale aj učiteľov?
Kiež by som vedela predvídať, čo nastane :-). Ja som sa v bakalárskej práci zameriavala hlavne na zahraničie, kde bola dištančná výuka úplne bežná aj pred pandémiou, čiže sa tomu venovala aj odborná pozornosť, napríklad v Austrálii. Zaujímalo ma, či a ako sa to, že sme dlho v online prostredí, prejaví na kvalite vzťahov, interakcií a komunikácie potom, keď sa vrátime späť do normálu.
Takže v tomto smere som to teraz vnímala trochu inak a bola som možno viac zorientovaná v termínoch – čo je online vyučovanie, čo je dištančné vyučovanie, ako to môže vyzerať. Určite som ale nebola viac technicky popredu, okrem toho, že som možno trochu mladšia od svojich kolegov, ale tiež fungujem so študentami cez zoom.
Ako si sa, ako školská psychologička, dostala k projektom neformálneho vzdelávania, ako je aj I AMbitious?
Veľmi dobre sa poznám s Terkou Lukáčovou (zakladateľka projektu, pozn. red.), ktorú som spoznala ešte keď bola tretiačka na našom gymnáziu. Vyhrala vtedy výmenný pobyt v Dánsku, kam odišla na pol roka. Vrátila sa odtiaľ vyslovene poznačená novým vzduchom a iným prístupom a u mňa v kancelárii mi začala rozprávať, že má takúto myšlienku. Riešili sme spolu aj obsahové veci a v nultom ročníku som lektorovala pár workshopov.
V I AMbitious majú študenti intenzívny program, zapájajú sa do množstva aktivít ako je dobrovoľníctvo, spolupráca s firmou, práca na vlastnom projekte s pomocou mentora a ďalšie. Mnohé z nich by si v škole asi nevyskúšali, hoci napríklad v Dánsku to bola bežná súčasť štúdia. Nie je to niečo, na čom by mali školy zapracovať? Nie je asi bežné, že si študenti sami vytvoria program neformálneho vzdelávania, postupne ho rozšíria na celý región a teraz už dokonca do viacerých regiónov po Slovensku.
Myslím, že naša škola dokáže tieto veci poskytnúť vďaka tomu, ako je nastavené vedenie, aké možnosti sú ponúkané učiteľom, ktorí sú podporovaní v tom, že stačí prísť s nápadom a vytvorí sa na to priestor. Študenti zase majú možnosť pracovať aj na ročníkových projektoch. Ide o dlhodobejšiu prácu, viac ako pol roka, musí to mať nejaký výstup, ktorý sa prezentuje pred ostatnými spolužiakmi a porotou, aby sa zlepšovali aj prezentačné schopnosti.
Okrem toho je na škole už piaty rok aj projekt DofE, ďalej Odysea mysle a fungujú aj krúžky, ktoré si vedú študenti sami, napríklad šachový, alebo krúžok programovania, ktorý vedie náš bývalý študent. Takže vedenie sa naozaj snaží poskytnúť príležitosť každému študentovi, aby sa rozvíjal čo najviac a podľa svojich predstáv, pokiaľ chce. Dvere riaditeľne sú otvorené, aby decká prichádzali s nápadmi.
Aké aktivity majú deti počas tohto neštandardného roka?
Drvivá väčšina mimoškolských vzdelávacích programov prešla do online podoby fungovania. Nenahradí to však pravý ľudský kontakt, ale do určitej miery to podporí práve v tomto kritickom čase dieťa alebo mladého človeka k činnosti, pomôže mu to štruktúrovať deň a dať mu jasnejšie kontúry.
Už sme trochu načrtli, aké množstvo aktivít študenti v programe I AMbitious absolvujú počas bežného roka, to všetko popri bežných školských povinnostiach a svojom osobnom živote. Nie je to možno až príliš zahlcujúce? Je študent schopný zvládať také množstvo aktivít a je to vôbec zdravé?
Mali sme aj skúsenosť, že študent, ktorého takýto program zaujal, mal tendenciu vyberať si úplne všetko, čo sa ponúkalo, lebo chcel všetko skúsiť. Samozrejme, že to je zahlcujúce a on potom nestíha svoj vlastný život, spracovať svoje vlastné informácie a niekde to potom musí zákonite „pustiť“. Ja som bola na vstupných pohovoroch záujemcov o tento program v prvých ročníkoch, kde sme sa ich pýtali, aká je ich motivácia zapojiť sa a čo od toho čakajú. Ak som vycítila, že už by toho mal študent priveľa, snažila som sa odporučiť, aby si vybral pre ten rok len jednu aktivitu a ďalší rok skúsil niečo pridať, aby sa mohol danej veci venovať kvalitne a hlavne, aby nezabudol na seba.
V čom sa študenti zapojení v takýchto programoch najviac rozvíjajú? Vidíš na nich v niečom výraznú zmenu oproti ich spolužiakom?
Sú „poznačení“ puncom toho, že robia niečo iné. Vidno, čo riešia vo svojom voľnom čase, a ako veci komunikujú. Posun vidím aj na hodnotových veciach, ako začínajú rozmýšľať o vzťahoch. Neviem čomu to pripísať, ale mení sa aj kvalita rozmýšľania o druhých a to, ako si dokážu upratať vo svojich záujmoch. Pomôže im to zorientovať sa v tom, čo je pre nich aktuálne dôležité, zorientovať sa v množstve faktov. Čo sa mne veľmi páči je, že I AMbitious, ale aj DofE, kladú dôraz na zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia. Je v poriadku urobiť akékoľvek rozhodnutie, ale bude to tvoje rozhodnutie, zváž tieto všetky veci, ktoré z neho vyplývajú a prevezmi za ne zodpovednosť.
Venuješ sa aj kariérnemu poradenstvu. Prichádza kvôli tomu za tebou veľa študentov? S čím majú najčastejšie problém – nevedia, čo ich baví, alebo ich naopak toho baví až príliš veľa a nevedia, čo si vybrať?
Stretávam sa s obidvoma možnosťami. Snažím sa s kariérnym poradenstvom začať už od prvého ročníka a teraz mi s tým pomohla aj pandémia a online priestor. S niektorými triedami som sa o tom začala baviť viac, lebo som vnímala, že prišli o veľkú časť prezenčného vzdelávania. Ale bežne to robíme od druhého ročníka plošne, pretože na našej škole si od tretieho ročníka študenti vyberajú zameranie svojho štúdia. Po treťom ročníku ich čaká ďalšia voľba maturitných predmetov, ktoré by ideálne mali korešpondovať s tým, čo pôjdu študovať na vysoké školy.
Zo psychologickej stránky je úplne prirodzené, že okolo 17. – 18. roka prichádzajú otázky typu: kto som? aké je moje poslanie v spoločnosti? Aktuálne vnímam aj silný vplyv sociálnych médií a rôznych influencerov. Niekedy očakávania, kto je kvalitným človekom a čo by už mali dokázať vo svojom veku, sú skreslené a študenti sú na seba príliš prísni. Hovoria, že toto už mali mať za sebou, už mali mať spracované otázky kým vlastne sú a ako pomôžu spoločnosti. Niekedy sa k tomu nevedomky pridáva aj rodina tým, že im dá príliš otvorenú odpoveď: vyber si čo chceš, hlavne buď šťastný.
Ja študentom vždy hovorím, že nikdy za nich nerozhodnem, som tam pre nich, akokoľvek sa rozhodnú. Môžeme to rozhodnutie spolu skúmať ako dlho budú potrebovať, môžu prichádzať s novými otázkami, čokoľvek. Môžeme aj zbúrať to, na čo sme dovtedy prišli a začať nanovo, ak už sme v individuálnom kariérnom poradenstve, ale potrebujem ich aktívnu účasť, aby oni hľadali a aby spolupracovali na tom procese.
Je správne vyberať si profesiu „na celý život“ už v teenagerskom veku? U nás to nie je až také bežné, ale v zahraničí študenti často využívajú tzv. „gap year“, kedy neštudujú, ale cestujú, prípadne si skúsia nejakú prácu, aby zistili, čo ich baví...
Považujem to za veľmi užitočné, hlavne v dnešnej dobe s tým obrovským množstvom možností, ktoré mladí ľudia majú. Rozhodovacie schopnosti v 18-tich rokoch ešte nie sú na úrovni dospelého človeka, niekedy ich ani dospelý človek nemá natoľko vyzreté, aby vedel povedať, že s týmto som spokojný. Myslím si, že zobrať si gap year je fér voči sebe samému, ak človek nemá jasný plán, čo by chcel robiť. Je tiež v poriadku skúmať viaceré možnosti napríklad ísť na trojmesačnú stáž, potom odísť niekam na dobrovoľnícky projekt do niečoho iného.
Jedna z otázok, ktorú dávam študentom pri kariérnom poradenstve je: opýtaj sa svojich rodičov, čím všetkým museli prejsť, kým sa dostali na pozíciu, na ktorej sú. Decká často prídu s AHA efektom, že moja mama vyštudovala nejaký študijný program, potom pracovala niekde, do dnešného dňa má ešte takýto kurz, absolvovala takúto aktualizáciu daného vzdelania a/alebo preškolenie sa a teraz robí takúto prácu. Dnes existuje množstvo profesií, pri ktorých využijú len malú časť z toho, čo vyštudovali. Pravdepodobne budú potrebovať viacero druhov vzdelania, je ok, ak sa teraz rozhodnú pre nejaký smer a potom to zmenia, neskôr si doplnia vzdelanie a prispôsobia sa požiadavkam konkrétnej profesie.
I AMbitious má cieľ ukázať mladým ľuďom, že sa oplatí ostať vo svojom regióne, pomôcť meniť ho k lepšiemu a nie odísť. Sú absolventi tohto programu naozaj smelší v tom, že o svojej budúcej kariére rozmýšľajú z tohto podnikateľského pohľadu – nie, že zamestnám sa niekde, ale že rozbehnem vlastný projekt, biznis?
Určite im to dá minimálne veľmi cennú skúsenosť v tom, že sa od nich očakáva, že niečo vlastné vytvoria a nečakajú, kto im čo dá. Je to veľmi prínosné, vyťahovať toto z adolescentov, že oni sú tí, čo musia byť iniciatívni, ak im niečo vadí, nečakať, že sa to zmení samé od seba, ale že sa musia o to pričiniť.
Čo najviac študenti vnímajú ako problém vo svojom okolí? Čo chcú pomôcť zlepšiť?
Asi najviac rezonujú environmentálne témy – poukazujú na to, že produkujeme príliš veľa odpadu, ktorý by tu nemusel byť a snažia sa vymyslieť, čo s tým urobiť. Veľkou témou je aj dobrovoľníctvo a pomoc druhým, napríklad z vylúčenej komunity. Z môjho pohľadu čo chýba konkrétne v Dubnici je vytváranie komunity mladých ľudí, ktorí sa poznajú, spolupracujú a chcú pracovať na zlepšovaní svojho regiónu. To je dôvod, prečo mi je sympatický aj projekt I AMbitious, ale aj DofE, pretože tvoria takéto komunity, absolventi sa poznajú a ten program je niečo, čo ich spája.
Pre viac inšpirácií vo vzdelávaní kliknite na www.generacia30.sk/edu-mapa
Autorka: Dominika Hroššová
Textová úprava: Zuzana Schaleková
