20.11.2019 som sa zúčastnil na diskusii s prvým porevolučným rektorom našej univerzity. Rozhodol som sa popísať moje dojmy z tejto besedy, pretože počúvanie, pre mňa, ako človeka, ktorý toto obdobie nezažil bolo ozaj zaujímavé. Nebolo tam veľa študentov, preto som si povedal, že bolo by fajn aby sa toto posolstvo dostalo aj ďalej ako len ku nám, pár ľudom, ktorí sme tam sedeli. Pán prof. Kabát a ostatní pamätníci nás vtiahli do niečoho, čo sme ani netušili (teda aspoň ja). Pre našu univerzitu to vtedy bolo veľmi špecifické obdobie plné nádeje a vyhliadok do budúcna. Nikto však nevedel, ako to bude vyzerať. Študenti našej univerzity sa začali postupne mobilizovať. Neskôr k sebe stiahli aj ustráchaní zbor učiteľov, ktorých práve študenti dotlačili do toho, aby sa spolu pustili do boja o slobodu. O tú slobodu, o ktorej dovtedy vôbec nič nevedeli a ktorá sa nerodila bez sĺz a plaču. Bol to pôrod ťažký, no veľmi potrebný.
Na Mladosti mali študenti miestnosť vybavenú spacími vakmi, jedlom a neskôr aj písacími potrebami, ako boli písacie stroje, ktoré im nosili ľudia – podporovatelia z ulice. Študenti ručne vyrábali plagáty, ktoré viseli po meste a pomáhali tak burcovať aj verejnosť. Istý podporovateľ im doniesol dokonca bicykel, aby ho v prípade potreby využili. Podľa slov p. profesora a ostatných spolu rečníkov, spoločnosť v tej dobe bola veľmi frustrovaná a preto teda všetci držali spolu.
Ako prof. Kabát povedal, o SPU bolo treba bojovať. Bol to boj náročný, no nakoniec sa aj podaril. Prvé slobodné voľby o rektora SPU vyhral študentský kandidát, ktorý sa výraznou mierou podpísal pod to, ako naša univerzita vyzerá dnes. Profesor Kabát niekoľko krát zdôraznil, že práve študenti boli tí, ktorí to celé ziniciovali. Študenti mali podľa pána profesora aj väčšiu silu než ich vlastní učitelia. Študenti v tej dobe boli odhodlaní a plní túžby po zmene. A tá nakoniec po tých všetkých vyhrážkach z rôznych strán aj prišla. Jedna z požiadaviek študentov bola väčšia flexibilita a voľnosť predmetov s väčším zameraním. Zrušili sa im teda všetky nezmyselné predmety ako marxizmus a postupne prešli na režim, ktorý poznáme dodnes (to je na tom celom asi najsmutnejšie).
By the way, vedeli ste, že SPU bola prvá univerzita, ktorá na Slovensku zaviedla kreditový režim?
Zaujalo ma však, že veľa sa spomínal rok 1968 a zmeny, ktoré sa konali vtedy. Rok 1989 bol o 20 rokov neskôr a zmena oproti roku 1968 vraj bola v školstve obrovská. Preto mi napadá otázka, príde nejaká zmena v systéme výučby aj 30 rokov od revolúcie? Alebo sme sa uspokojili s tým, čo nám vybojovala generácia pred nami? Osobne si myslím, že za 30 rokov, svet a taktiež aj celé školstvo prešlo obrovskou zmenou, no my sa učíme stále veci, ktoré sa učili aj naši rodičia v rokoch 90-tych. Prečo firmy musia po nástupe vychovávať svojich nových zamestnancov a platiť im kurzy o veciach, ktoré sa mali naučiť v škole? No preto, lebo škola ich (nás) absolútne nepripraví. Dlhodobo sa učíme veci duplikovane a nezmyselne, len preto aby sme sa mali čo učiť. Pani rektorka Halászová vyzvala nás všetkých, aby sme vedeniu školy povedali, čo sa nám nepáči a spolupracovali s nimi. Preto by sme mali využiť to, čo nám zanechali naši starší kolegovia. To, že aj my študenti máme čo povedať. Myslím si, že všetci by zo školy vyšli radi pripravení do reálneho života a preto by sme sa mali snažiť o to, aby zmena, ktorá prišla pred 30-timi rokmi prišla aj v tomto období. Som si istý, že spolu dokážeme pomôcť sebe a taktiež našej škole, ktorá sa iste snaží pre nás urobiť maximum. My sme však mladí ľudia a na svet sa pozeráme inými okuliarmi. Spolu vieme byť veľmi silní. Viem, že niektorí učitelia sú radi že majú pokojnú prácu a väčšina študentov je pasívna a nič nerieši. Myslím si však, že pri troške snahy vieme učiteľov donútiť, aby naša výučba vyzerala primerane ku koncu druhého a začiatku tretieho desaťročia 21. storočia.
O pravdu a slobodu treba neustále bojovať. Zápas nikdy nekončí!
Boris Gera
