Operácia .

Diagnóza M. 17 Gonartróza- artróza kolenného kĺbu .Streda 17.3.2010 je deň kedy sa moje boľavejšie pravé koleno dočká mechanickej nápravy, operácie. Ráno prichádza ošetrovateľ a v rámci prípravy mi oholí koleno. Je to vlastne prvý počin, ktorý skutočne hovorí o tom, že budem ozaj operovaný. Vtedy som rukolapne zistil, že začína prituhovať. Na nasledujúcej vizite mi to bolo opäť potvrdené, budem operovaný ako prvý, pánom primárom MUDr. Jánom Kľocom PhD., primárom Po vizite prichádza jeden z bratov Kekeľovcov Anton pre mňa a odvádza ma do prípravnej miestnosti. Po nutnom zoblečení a prevezení prechádzam na operačný stôl. Tu sa dostávam do starostlivosti anestéziológa MUDr. Ňachaja. Ten mi napicháva vpichom injekčnej striekačky kanálik miechy. Po chvíli cítim , že si necítim palce na nohách. Postupuje to hore po nohách a za chvíľu už cítim svoje telo len od pása, presnejšie od miesta vpichu injekcie hore. Svoje nohy vidíte ale necítite. Je to neprirodzený pocit, ako by ste boli čiastočne nesvoj. Či presnejšie časť tvojho tela sa stáva cudzou. Za pomoci spomenutých zdravotníkov som položený do polohy v ľahu na chrbte. Nasleduje informácia pre operačný personál : „môžu sa ísť umývať“. Následne je vsunutá zástena z papiera, svoje nohy už nielen necítim, ale ani nevidím. Myšlienky ako vyplašené kone mi pulzujú hlavou, : „Už to začína a vy ste bezbranný.“ Vtedy sa mi približuje anestéziológ a prehovorí. : „ak budete niečo chcieť vedieť, pýtajte sa ja som tu na to.“ Pravda , že som tomu neveril, ale rozhodol, som sa jeho ponuku využiť. Aj keď mi bolo jasné, že tie snímače po celom citlivom tele musí niekto sledovať.Otvárajú sa nenápadne dvere vľavo odo mňa a vo vzniknutom otvore sa objavuje operačný tím na čele s pánom primárom MUDr. Jánom Kľocom PhD . v bledo-zelených operačných „uniformách“. Dvaja sa postavia po mojej pravej strane, je mi jasné, že sú to ti hlavní, lebo je tam aj operatér – primár. Ostatní sa rozídu mimo môj dohľad. Vidím anestéziológa a „polovicu“ anestéziologickej sestry.Čas sa pomaly vlečie , zdá sa mi, že sa nič nedeje, zástena mi bráni vidieť čo sa so mnou deje a „lokálka“ neumožňuje nič cítiť. Využívam ponuku a dozvedám sa, že v tej chvíli už mám otvorené koleno , ostáva mi len veriť, že je to tak. Výrazy, ktoré jednotlivo vystupujú z úst operatéra sú čím ďalej hroznejšie. Najprv je to skalpel prosím. Potom kladivo, najhroznejšie je keď dôjde na rád píla... výraz odsávanieje skôr príjemným prerušením toku ohromujúceho prúdu názvov náradia a činností... Po chvíli zvuku ako pri brúsení na brúske sa mi dostane do nosa pach brúsenej kosti. Potom sa mi roztrasie telo akoby dochádzalo k sekaniu ako aj zvuk tomu nasvedčuje. Len ja stále nič necítim, pravda okrem šklbania telom.Operácia trvá už temer jeden a pol hodiny. Pravda to sa dozvedám len od „môjho“ informátora. Opäť využívam jeho služieb a dozvedám sa, že už je temer hotovo a ma šijú. Nesmelým hlasom sa ozývam a ďakujem pánu primárovi Kľocovi za prevedenú prácu. Ľahko ma pozastaví, hovoriac , že vďaka nepatrí len jemu a zoznamuje ma s celým operačným kolektívom. Ďakujem teda opätovne všetkým. Následne zisťujem, že mi odoberajú zástenu, ktorá bránila výhľadu na operačnú sálu a moju nohu. Po pridvihnutí hlavy konečne vidím moju pozošívanú nohu .Nasledujúce „prekladáme“ je mojím definitívnym oddelením od operačného stola a preložením na lôžko –vozík na ktorom strávim nesledujúci poldeň hrôzy, ale to už patrí do inej kapitoly.