Slováci v svojej podstate sú veľmi veriaci ľudia .

Do školy ma mamka odviedla v slávnom roku 1960, vtedy sme sa stali podľa vzoru samospasiteľa Sojuzu socialistickou republikou. Aspoň mi prváci sme od štátu dostali zadarmo učebnice, zošity ale aj perá a ceruzky ale aj perečníky a rôzne pracovné pomôcky. Veď štát spasiteľ mal z čoho rozdávať , najprv rozkradol továrne a potom rozkulačil vidieckych , najprv boháčov a neskôr aj chudobu. Roky bežali a my všetci sme s nadšením pociťovali nástup oteplenia. Starý hradný pán (prezident) A. Novotný v histórii nazvaný zjednotiteľ, lebo sa mu podarilo oba národy zjednotiť proti sebe , prišiel o moc a my sme zase dostali svojho spasiteľa, A. Dubčeka. Naraz nám všetkým bolo jasné, že socializmus je suchá haluz, pravda kvôli Rusom to nesmieme nahlas povedať. V tej dobe sme začali pociťovať čo je to vlastenectvo, na pionierske šatky nám mamky našili trikolóru a v školských parkoch sme vysádzali stromy slobody, lipy. Všetci sme verili že naš spasiteľ nás z kalamity vyvedie. Dokonca to šlo tak ďaleko, že veľké rožky ktoré sú objavom tej doby , sme na jeho počesť začali volať Dubčekovými... Zrodil sa ďalší mýtus spasiteľa, jeho krátku dobu ukončili ruské tanky a chlieb mu po skončení éry politika poskytli Západoslovenské lesy Bratislava ako plánovačovi... Potom sa na Slovensku opäť objavili spasitelia. Najprv to boli ruskí dôstojníci čím vyšší tým lepšie a potom vlastní kolaboranti. V tých slávnych dňoch odporu som videl ľudí ktorí z neznámych tlačiarní prinášali neumelecké listy vyzývajúce k vzdoru ale aj k opatrnosti, počul som slobodné vysielače ktoré pomaly mĺkli. Videl som ľudí lepiť plagáty po výkladoch i tých čo už sa stihli zorientovať k novým spasiteľom (Biľak, Jindra, Kolder) tieto plagáty strhávať. Zažil som ako jednu takúto správne zorientovanú súdružku pristihnutú pri strhávaní plagátov zobliekli donaha, poliali niečim čierným , posypali perím a hnali celým Korzom od Verchoviny k múzeu SRR kde ušla...Videl som ako k poštovej budove priviezli v dodávke noviny tlačené už iba na jednej strane z Košíc i ako budúci riaditeľ okresnej Pošty privolal vojakov spasiteľov so samopalmi aby tento náklad zhabali...Videl som lámanie charakterov a vznik nových spasiteľov.Videl som preteky kto sa prvý pritúli k novým spasiteľom a kto prvý kopne do bývalých spasiteľov ktorých už volali kontrarevolucionári. Videl som hlavné námestie v Košiciach zakryté antukou z tehál ktoré v mene bývalých spasiteľov hádzali Košičania na ruské tanky z dočasného plota pri stavenisku hotela Slovan. Videl som proviantné vozy plné chleba horieť na križovatke pod Bosákovou bankou v Prešove, vždy v mene spasiteľov, starých či nových. A potom som zažil K O N S O L I D A C I U a lámanie charakterov v mene spasiteľa dr. HUSÁKA. Zaži som ako podliezavosť sa stala systémom politickej práce , a pravda oportunizmom a rozvracačstvom. Registroval som , že bezcharakternosť je kóšer a pravda zabíja. Žil som v období kedy vlastizrada bola zásluhou a záchrana vlasti bola zradou socializmu....Zažil som obdobie, kedy ste si školu nevyberali podľa toho, čo vás bavilo ale podľa toho na čo mal kádrový profil vašich rodičov a či ste boli ochotní kolaborovať (vstup do strany , rozumej KSČ), podpis spolupráce s ŠTB, výstup z cirkvy alebo aspoň tajné navštevovanie kostolov , ale aj hlasné vykrikovanie fráz o vedeckom svetonázore.. Halasné navštevovanie spoločenských organizácii a spolkov hlučné a iniciatívne výkriky na prvomájových manifestáciach typu:“ kto stojí na chodnikú, nemiluje republiku čo , najnezmyselnejšie záväzky typu budem dodržiavať bezo zbytku pracovnú dobu . Dospeli sme k poznaniu, že pravda je lžou a klamstvo a pretvárka sú akceptované novými spasiteľmi a dávajú nádej na postup. Život sa riadil heslom :“Ak myslíš, nepovedz, ak povieš, nenapíš, ak napíšeš nepodpíš a ak si podpísal tak sa nečuduj. V zamestnaní sa bolo najlepšie riadiť zákonom debility :„Kto robí veľa, robí veľa chýb. Kto robí menej robí menej chýb. Kto robí málo, robí málo chýb. Kto nerobí nič, nerobí chyby. Kto nerobí chyby je pochválený. Kto je pochválený bude povýšený. Kto je povýšený , šéfuje, teda nemusí nič robiť. Alebo v skrátenej forme : kto vie robí, kto nevie robiť učí, kto nevie učiť riaditeľuje.“ Obsah stratil zmysel, dôležitá bola forma, teda nebolo dôležité čo robíš, ale ako o tom vieš pekne s odvolávkami na klasikov Marxizmu – Leninizmu rozprávať.Je jasné, že táto zvrátenosť, dokonca na veľkej časti zemegule nemohla dlho fungovať. Všetko to škrípalo a po rýchlom slede obmeny spasiteľov sa na čelo tohto systému v Sojuze sa dostal na čelo vtedy mladý, na ich pomery, lebo starší sa obávali rýchleho umierania po menovaní , politik , spasiteľ Gorbačov. Tomu bolo jasné, že zo stalinského režimu musí popustiť. I spustil GLASTNOSŤ a PERESTROJKU.Je jasné, že zmeny v centre mali dopad i na satelitné štáty. K topeniu ľadov dochádza i u nás. Tradícia osmičkových (1918,1938,1948, 1968 1988) rokoch sa potvrdila v Bratislave sviečkovou demonštráciou veriacich za slobodu cirkvi a menovanie biskupov. Ta zažiarila ako kométa, ale aj ako kométa zhasla , ukázala však cestu a ukázala slabosť režimu. Ďalšie akcie- podpisové, následne Velehradská púť, len potvrdila bezradnosť komunistického režimu. SSS (svetová socialistická sústava) sa zmietala v agónii, jednoducho na severe v Poľsku ju dlávila Valensová Solidarnošč na juhu Maďari otvorili cestu, po ktorej Východní Nemci (tí naši a hlavne dobrí) odchádzali cez Rakúsko do kapitalistického (zlého ) Nemecka. Európski sateliti nemali spasiteľov, jednoducho :„nebili lidi“. V štáte zavládol chaos a viac či menej bezvládie, komunisti opakovali v úzkych kruhoch otázku, čo bude s nami ďalej?. Na dovŕšenie nešťastia Charta 77, proti ktorej už v minulosti, aj keď sme nevedeli o čo ide , sme z nariadenia podpisovali Proticharty. Táto sa zo zakladajúcich 217 členov rozrástla už na skoro 2000. Bratia Česi, ktorí sa riadili heslom :“Když tam nigdo nebude, tak vzhuru na nej !“, čakali či presnejšie vyčkávali ako za Protentokrátu (Protektorátu) vyzbrojení „šuškandou“...Kúl v plote, Jakeš (generálny tajomník ÚV KSČ) a apŕílový prezident Husák bedovali nad tým čo sa robí a my sme zatiaľ podpisovali, ale viac nepodpisovali podporné stanoviská strane a vláde a odsudzovali činnosť rozvracačov socializmu napríklad Bratislavskej päťky , alebo budúcich zelených ale zato hojne podpisovali petície o umožnenie návštevy pápeža Jána Pavla ll. na Slovensku ! Pri každej väčšej kresťanskej akcii sa skandovalo okrídlené heslo „Svätý otče, do Levoče!!!.“ Na Levočskej hore v rámci odpustu sa zišlo viac ako 600 000 pútnikov a prvýkrát polícia a štátna správa nerobila obštrukcie. Jedine letecky filmovali účastníkov púte. Ani tradičný výpadok elektriny počas kázne sa nekonal. Dokonca aj ŠTB – áci sa stáli neviditeľnými, alebo presnejšie asi ich bolo menej. Šanca volala po spasiteľovi, avšak ešte sa nikto nepodobral niesť toto ťažké bremeno. Začal to 16,november v Bratislave kde šli do ulíc študenti, tento pokus ostal pokusom, komunistická cenzúra ho dôsledne utajila a hlas jeho zanikol v štrnganí kľúčov na druhý deň. Nastala noc komunizmu, nie však komunistov . Pražskí študenti sa dali na pochod Prahou. Podobne ako za Hitlera sa im postavili do cesty ozbrojení, sfanatizovaní a opití muži. Ich údery bendrekmi však už nedokázali zlomiť masy študentov, revolúcia sa dala do pohybu. Niekde v diaľke sa črtajú aj noví mesiaši.. Naveľa pri brehoch Malty v hlbokom utajení sa stretli dvaja najsilnejší muži sveta. V tej búrlivej noci došlo k dohode , o možnom odovzdaní moci komunistami, o zavedení demokracie podotýkam nie tej socialistickej , o pluralitných voľbách ale zato o zaručení beztrestnosti odstúpivšej vládnucej komunistickej elity satelitov. Dejiny sa mohli pohnúť dopredu... Táto lavína už nabrala silu , ktorá zmietla všetko, čo sa jej postavilo do cesty .....