Každé dnešné dieťa či teenager prežíva svoj príbeh ulice, sídliska, či mesta. Ja ten svoj prežívam už nejaký ten rôčik, a tak myslím, že môžem povedať, že všetky naše príbehy sú v niečom podobné. Všetky totiž majú rovnakých hlavných hrdinov a „hrdinov“. Hrdinami sú obyčajné decká a ich svet je hudba, tanec, šport, kamoši a láska. „Hrdinami“ sú takzvaní grázli, ktorí viac či menej tieto dobré deti kazia. Je to akási „pouličná mafia“ alebo ako to nazvať. Sú to silní „típci“ s vyholenými veľkými hlavami a drahými autami, ktorí „poľujú“ na nevinné duše.
Asi takto nejako to znázornil aj muzikál Príbeh ulice, ktorý som si včera bola pozrieť v Košiciach a nemohla som odolať napísať vám o tom. Milujem muzikály, tanec a hudbu a videla som ich už pár, no musím povedať, že tento ma dvíhal zo sedadla doposiaľ najviac zo všetkých. V dobrom.
V prvom rade nesie tento počin divadla Aréna v sebe skvelú myšlienku. Má výchovný charakter, ktorý je skrytý a zakomponovaný do celkom napínavého deja odľahčovaného vtipnými „hláškami“. Odohráva sa na sídlisku nápadne pripomínajúcom Pertžalku a hlavnými účinkujúcimi sú podobní hrdinovia a „hrdinovia“, akých som pred chvíľou opísala.
Na tomto muzikáli je zaujímavé, že je taký realistický, až to mnohých prekvapuje. Naozaj je urobený podľa skutočných udalostí skutočného sveta, v ktorom dnes mladí ľudia v mestách žijú. Mafia, drogy, násilie, hip-hop, hudba, tanec, priateľstvo a láska. Toto je v skratke naše okolie a náš život. Ja osobne idem od konca riadka smerom do stredu a končím niekde pri hip-hope, no sú aj takí, ktorí to radšej vezmú z opačného konca. V Príbehu ulice bolo zastúpené všetko.
Ja som mala počas celého predstavenia problém sedieť na mieste, pretože tanečníci boli úžasní, hudba nesmierne chytľavá a celé to spolu tak ladilo, že by som najradšej poskakovala na javisku s nimi. Herci, ktorých som predtým videla hrať vo vážnych inscenáciách či seriáloch, sa teraz natriasali na javisku s „pubertiakmi“ v širokých nohaviciach a XXXXL tričkách. U mňa si preto naozaj zasluhujú RESPECTJ.
.
