Naši rodičia, starí rodičia i príbuzní stále hovoria, že oni, keď boli mladí, nemali mobily, autá, televízory, a že to zvládali oveľa lepšie ako my. Že chodili viac do prírody(tej bolo vtedy tiež viac), nesedeli toľko pri telke a pri počítači a že sa lepšie učili. Lenže, na druhej strane, nemuseli toho ovládať tak veľa, nemuseli sa vyznať v toľkých veciach a technológiách, nových poznatkoch, ako my. Pred tridsiatimi alebo päťdesiatimi rokmi sa na nich nevyvíjal taký tlak, aký dnes nesieme na svojich pleciach my. Tiež sa od nich neočakávalo tak veľa, ako sa dnes očakáva od nás.
Nehovorím, že toho nemali dosť. Určite mali. Okrem toho žili v oveľa ťažšej a neprístupnejšej dobe, ako my žijeme dnes. Napríklad nemali taký ľahký prístup k informáciám. Alebo nemohli cestovať. Tiež nemali prístup k toľkej literatúre, umeniu, nebolo toľko filmov... Lenže možno práve tým, že informácií, literatúry, umenia i filmov je dnes neúrekom, očakáva sa od nás, že v tom všetkom, prirodzene, budeme mať prehľad. Kto dnes nevie pracovať s internetom, je takmer označený za outsidera. Na maturitu zo slovenčiny a literatúry sa toho musíme učiť viac ako naši rodičia, pretože im niektorí autori neboli ani sprístupnení( nehovorím, že to bola pre nich výhoda, ale aspoň sa ich nemuseli učiťJ ). Ak nechceme vyzerať ako úplne ľahostajní a nerozhľadení, musíme mať prehľad o tom, čo sa deje vo svete, aké sú novinky v technológiách, vede, kultúre, trendoch, pričom všetko sa mení rapídne zo dňa na deň a my v tom často strácame prehľad.
Rodičia nám vyčítajú, že veľa času trávime pri počítači. Ale máme iné východisko? Čo iné nám ostáva, keď všetko, čo potrebujeme do školy, máme na internete? A popri tom šetríme peniaze za telefón, keďže si so spolužiakmi namiesto vyvolávania píšeme na icq. V našej škole nám zrušili klasické klasifikačné hárky a žiacku knižku máme na internete. Tam sa tiež aktualizujú zmeny vo vyučovaní, suplovanie, rozvrhy a podobne. Na internete si hľadáme informácie na(priznávam, niekedy aj hotové) referáty do školy a my, maturanti, tam máme všetky aktuálne informácie o našich budúcich vysokých školách. Cez internet dnes už ide takmer všetko, a tak naozaj nemáme inú možnosť, ako byť k nemu každý deň na istý čas „prikovaní“.
Sú však isté veci, ktoré sa nikdy nemenia. Môže prejsť rok, desaťročie i storočie, a ony zostanú stále rovnaké. Sú to túžby, sny, priania, odhodlanosť a zapálenosť mladých ľudí pre (aspoň z nášho pohľadu) správne veci. Stále sme v revolte, stále sme iní, no stále sme svoji, a hlavne, stále sme i vaši, milí rodičia. Tak nám to prosím, všetko, nevyčítajte. Veď aj vy ste boli mladí( aj keď máte niekedy pocit, že to bolo pred sto rokmi, nebolo to až tak dávnoJ).
