Hneď na začiatku by som chcela upozorniť, že tento článok nie je namierený proti nikomu a ničomu, tak by sa nemal nikto cítiť dotknutý.
Keď sa v tejto republike niekto proti niekomu alebo niečomu ozve, okamžite je označený za „triedneho nepriateľa“. To dobre poznám, pretože ja mám takú povahu, že sa stále ozvem, keď sa deje niečo nesprávne, a takmer nikdy som z toho nič nemala. Len problémy. Najmä s nadriadenými( v mojom prípade s učiteľmi). Keď niečo nie je fér, nemôžem skloniť hlavu a byť ticho. Jednoducho taká nie som. A tak stále vytŕčam z davu, čo sa v tejto republike zásadne „nenosí“.
Premiér Fico obviňuje všetkých, ktorí mu niečo vytknú alebo jednoducho nezdieľajú jeho názor, že sa nechali kúpiť Radičovou. Takže všetci, čo ho „nemusíme“, sme podľa neho tajní agenti opozičnej prezidentskej kandidátky. Za seba môžem povedať, že ani ja pána premiéra teda nepodporujem, ale pani Radičová si ma istotne nenajala.
Čo sa deje v našom meste, to je už iná fraška. To, že nám tu chcú postaviť obrovskú nechcenú a ( mimo iného technicky) nevýhodnú elektráreň, už všetci vieme. To, že ju nikto okrem pár osôb v našom okolí nechce a odmieta, je tiež známe. Najnovšie sa musíme všetci báť, pretože aktivistom, ktorí sa nebáli ozvať a zaujať jasné stanovisko proti elektrárni, sa niekto surovo vyhráža. Oni sa preto zo strachu o ich rodiny stiahli a OZ Trebišov nahlas prerušilo svoju činnosť proti elektrárni. Pri tomto všetkom strácam i najmenšiu nádej, že raz príde moment, keď ma niekto opäť privedie na svet, kde sa môžu vyskytnúť i šťastné konce. Tie som už teda dlho nezažila. Možno dokonca odvtedy, čo som prestala čítať rozprávky(niektorým sa to možno nezdá, ale bolo to už dosť dávno).
Všetko, v čom je zainteresovaná naša spoločnosť ako väčší celok, sa končí v prospech jednotlivcov, ktorí nemyslia na nič, len na svoj zisk. Biznis je biznis. Ale život je predsa viac! Keď tu niekomu záleží na (lepšom) živote väčšej skupiny občanov, a nebojí sa ozvať, vždy je zatlačený do kúta a potrestaný. Ako mám po tomto veriť v demokratickú spoločnosť a právny štát? Veď niekto predsa musí zabezpečiť našu slobodu a bezpečnosť.
V ústave je predsa zakotvené naše právo na slobodu slova, tlače, zhromažďovania... No zdá sa, že niekedy ani to „čierne na bielom“ neplatí. Pravdupovediac, dosť často. Veď, koniec koncov, spýtajte sa Pezinčanov, alebo ľudí, ktorým zobrali pôdu bez ich súhlasu( mimochodom, zákon o vyvlastňovaní podpísal aj náš pán prezident, môžete sa obrátiť aj na neho).
