Slovensko vydalo jazykový zákon, na ktorý sa Maďari sťažujú všetkým možným medzinárodným inštitúciám a vyvolávajú umelý konflikt, ktorý má s najväčšou pravdepodobnosťou len zatieniť ich vnútorné problémy. My to máme podobné. Stále, keď sa vo vláde rysuje nejaký „prúser", vytiahne sa „maďarská karta". Veď načo by sme si aj problémy zbytočne rozpitvávali, keď sa im môžeme takto elegantne vyhnúť?
Médiá, hoci možno nemajú inú možnosť, na to politikom stále skočia a píšu o tom, čo od nich počujú. Na to sa politici samozrejme spoliehajú. A tak nám stránky novín už pár mesiacov popisujú problémy s jazykovým zákonom a na väčšie kauzy zostáva priestoru menej.
Čo to vlastne s tým zákonom je? Prečo je takým ostrým tŕňom v oku maďarskej menšiny na Slovensku?
Snáď preto, lebo doteraz sa tu mali úplne fantasticky. Ako doma. Nič ich neobťažovalo, najmä nie nejakí slovenskí zákazníci v slovenskom obchode, alebo Slováci, ktorí sa na vlastnom území cítili ako cudzinci, lebo im nikto nerozumel. Oni si rozumeli, tak čo?
Musí to byť od nás, brutálnych Slovákov, nehorázne, keď od nich chceme, aby v našej vlasti ovládali i náš jazyk. Ale mali by to niekde inde na svete ľahšie? Nech skúsia žiť vo Veľkej Británii a nevedieť ani slovo po anglicky. Alebo v Rakúsku nehovoriť po nemecky. Možno im to tam tolerovať budú, ktovie, ale ja som sa s niečím podobným ešte nestretla.
Veď my im nezakazujeme rozprávať v ich rodnom jazyku, mať ich vlastné kultúrne inštitúcie alebo podujatia. Zákon predsa hovorí najmä o úradnom a oficiálnom styku. Majú vlastné divadlo, televízne relácie, noviny, podujatia, a nikto im nič z toho neberie. Dokonca majú vlastné školy, no ak si niekto z ministerstva bude chcieť pozrieť nejaký úradný školský zápis, musí sa naučiť maďarčinu, aby mu rozumel? Keby ho príslušníci maďarskej menšiny v Rumunsku odovzdali len v maďarčine, asi by s ním tiež veľmi nepochodili.
Ja nemám proti príslušníkom maďarskej menšiny vôbec nič. Vyrastala som v oblasti, kde väčšina ľudí hovorí po maďarsky a nevadí mi to, pokiaľ ma tým nikto nediskriminuje na slovenskom území. Plastika z Bruselu, na ktorej bolo Slovensko zobrazené ako maďarská saláma, bola viac než výstižná. Niekedy sme maďarčinou tak trochu zviazaní. Dodnes sa pamätám, ako som ako malé dievča išla do obchodu vo Veľkých Kapušanoch a pri pokladni sa ku mne „teta predavačka" prihovorila po maďarsky. Ja som na ňu vyvalila veľké nechápavé oči a krútila som hlavou, no jej to bolo jedno. Po slovensky so mnou neprehovorila jediné slovo. Tak som jej dala odhadovanú sumu peňazí, keďže som nevedela, koľko odo mňa pýta, ona mi vydala a ja som bežala preč. Ešte som si hádam aj skontrolovala, či mi náhodou nevydala vo forintoch. A to nie je všetko. Dnes sa vám pokojne môže stať, že zavoláte na nejaký slovenský úrad napríklad v Kráľovskom Chlmci a na druhom konci sa ozve: „Tešík". Toto by sa stávať nemalo.
Naozaj majú naši po maďarsky hovoriaci spoluobčania pocit, že ich obmedzujeme? Ak áno, čo máme hovoriť my, po slovensky hovoriaci Slováci , ktorí sa nemôžu dorozumieť v slovenských obciach? U nás by sa predsa mali prispôsobiť podobne, ako by to urobili v ktorejkoľvek inej krajine, kde by sa rozhodli žiť. Keby okolo tohto zákona politici a médiá nerobili taký humbuk, a keby ho ministerstvo kultúry napísalo o niečo zrozumiteľnejšie, možno by s ním nikto taký problém nemal.
Tento zákon nie je ozajstný problém. Ten by sa mal hľadať inde. Možno v našej minulosti, možno v prítomnosti, možno v politikoch samotných. Tam je tých problémov ako piesku na púšti.
