Bezradnosť a strach ľudí, ktorých domovy sa ocitli pod zúrivými vlnami riek a potokov, sa dotkli nás všetkých. Otvorili naše srdcia, prinútili nás pomáhať svojim blízkym i priateľom, zobudili našu solidaritu a spolupatričnosť, no tiež nás prinútili zamyslieť sa nad tým, prečo sa táto tragédia vôbec stala.
Nechcem tu nikoho obviňovať. Konkrétny vinník totiž ani neexistuje. Proti prírode sme všetci bezmocní, slabí a rovní jeden druhému. No možno existovalo niečo, čo by následky povodní mohlo aspoň ako-tak znížiť. My na východe Slovenska sme hrozbe a realite povodní vystavovaní rok čo rok. No napriek tomu sa o nás málokedy niekto naozaj zaujíma. Hrádze sú slabé, nízke, nedostatočné. Kanalizácie sú upchaté, nefungujú, alebo už jednoducho nestačia na také množstvo obyvateľov, no na ich rekonštrukciu akosi nikdy nie sú peniaze. A pravdupovediac, kým sa niekoľko domov neocitne pod vodou, nikoho to ani nezaujíma. No sú predsa ľudia a inštitúcie, ktoré by to zaujímať malo. Tieto inštitúcie sú platené z daní občanov a mali by si preto zodpovedne vykonávať svoju funkciu. Lenže čo z toho, keď financií nikdy nie je dostatok? Nič, pretože ich nikdy ani viac nebude, pokiaľ sa s verejnými financiami bude nakladať tak nezodpovedne, ako doteraz.
Peniaze, ktoré mohli poslúžiť na protipovodňové opatrenia, najmä na Východnom Slovensku, sa rozkotúľali po vreckách obchodníkov s emisiami, vlastníkoch sociálnych podnikov, fitnesmodeliek, leteckých klubov, mýtnych firiem a do regiónov, ktoré povodne poznajú najmä z rozprávania. Samozrejme, každý rezort má svoju časť rozpočtu a peniaze určené na mýto predsa nemohli ísť na navyšovanie hrádzí na Ondave. To je však otázka efektívneho rozdeľovania financií a ich efektívneho využitia. Nie som žiadny expert, no keď vidím, ako sa peniaze v našom štáte vyhadzujú doslova do vzduchu, trhá mi srdce pri pohľade na bezradných ľudí, ktorí napríklad pri povodniach stratili okrem vlastných životov a svojich blízkych takmer všetko.
Teraz nie je čas obviňovania. Protipovodňové opatrenia meškajú dlhé roky, a to nie je vina len terajšej vlády. Zbytočné prekáračky a hádky vyvolávajú za nás len politici. Tí si na nešťastí občanov urobili vlastnú kampaň. No dôležité je, kto naozaj pre dobro občanov niečo urobí. Nie prázdne sľuby a falošné gestá, ani „veľkorysé" rozdávanie verejných, teda našich, peňazí obetiam povodní. Verím, že v dnešnej situácii mnoho ľudí nemá najmenšiu chuť vydať sa v sobotu k volebným urnám. Ale ja vás prosím, príďte. Politici sú strašní, no niekto náš štát riadiť musí. Nenechajte za seba rozhodovať iných. Máme výsadu slobodnej voľby, tak ju využime. Nedajme si zobrať svoje slovo v našej vlasti.
Všetkým, ktorých povodne postihli, želám, aby ste si zachovali vieru a nestrácali nádej. Pretože najdôležitejšie nosíme v srdci- lásku, svojich blízkych a nádej.
