Z každej strany sa na mňa niečo valí, za každým rohom na mňa niečo číha a ja už ani neviem, na čo sa mám sústrediť skôr. Na povinnosti v škole? Na maturitu? Na stužkovú? Na skúšku z angličtiny? Alebo na prijímacie skúšky, z ktorých sa mi už teraz trasú kolená? A verte mi, ja nie som typ, ktorý zvykne takto stresovať. No všetko, čo nám denno-denne v škole opakujú, a to , ako nás každý chce „ pripraviť čo najlepšie na maturitné skúšky a prijímacie pohovory na vysoké školy“ moje srdce núti biť každý deň o čosi rýchlejšie, akoby sa bálo, že to hádam nestihne. V skutočnosti sa toho vlastne bojím ja. Ako to všetko stihnúť?
Niekedy mám pocit, že som sa na vysokú školu mala začať pripravovať už v škôlke, aby som to ako-tak stihla podľa predstáv tých, ktorí zostavujú predpoklady na prijatie na vysoké školy. Ťažko sa to už len vyslovuje nieto ešte spĺňa. Prakticky by sme mali byť poniektorí expertmi v tej ktorej oblasti už teraz, aby sme mali možnosť byť vybraní pre tú školu, ktorá sa nám pozdáva. Ale ako je možné stíhať toľko vecí naraz a každú z nich robiť dôkladne, to mi zatiaľ nik nevysvetlil.
V škole si každý profesor od začiatku myslí, že ten jeho predmet je pre nás najdôležitejší a podľa toho sa i správa. A keď máte desať predmetov, dostanete pravdepodobne aj desať takýchto veľmi „chtivých“ profesorov. V lepšom prípade natrafíte na jedného alebo dvoch relatívne normálnych. Lebo, buďme úprimní, poznáte v tejto dobe jediného učiteľa, ktorý nie je deformovaný svojim pracovným prostredím a svojou pracovnou náplňou? Nič proti učiteľom, ale asi ťažko. Nie je to ich chyba, ale je otázkou jednotlivcov, ako sa s tým svojím údelom vyrovnajú. No tí, ktorí sa ním vyrovnávajú ťažšie, nám dávajú stále poriadne zabrať a neprestajne si dokazujú svoju dôležitosť.
A to som ešte len na strednej škole! Chvalabohu som už v maturitnom ročníku a na našom gymnáziu máme, keď už nič iné, tak aspoň tú výhodu, že si vo štvrtom ročníku môžeme vybrať len predmety, z ktorých chceme maturovať, a tak som konečne s veľkým potešením vyhodila zo svojho rozvrhu a pomaly aj zo svojho slovníka napríklad chémiu, biológiu, fyziku a pod.
Myslela som si, že týmto krokom sa môj školský život výrazne zjednoduší. A mala som pravdu. Avšak, ako to už býva, bolo by to príliš ideálne, keby som chodila do školy bez akéhokoľvek strachu a stresu, a tak sa nám to snažia naši nadriadení „spríjemniť“ aj tento rok.
Okrem všetkých iných vecí nám náš riaditeľ, ktorému by sme pomaly mohli pridať prívlastok všemohúci, takmer zrušil stužkové, žolíka vychádzajúceho v školskom časopise, ktorý nám zaručoval jednu hodinu bez odpovede, úplne zrušil rozlúčku maturantov v škole pred maturitami a navrhol kopec nových „zmysluplných“ zmien, ktoré by nám, študentom, „mali pomôcť dosiahnuť čo najlepšie výsledky“. Jedným slovom, naša škola by si zaslúžila svoj vlastný absurdný román s názvom Gymnázium.
Možno nechápete, prečo toto všetko vlastne píšem. Píšem to preto, lebo už neviem, čo, ako a komu môžem či nemôžem povedať a kopec vecí, ktoré sa v našej škole dejú, ma strašne rozčuľujú. Nie som pravdaže jediná, no asi jedna z mála mám neprekonateľné nutkanie s tým niečo spraviť. Lenže čo? Systém je nedotknuteľný, študenti neviditeľní a zanedbateľní, a tak mi neostávalo nič iné, ako svoje myšlienky dať na papier( aj keď zatiaľ iba elektronický).
Možno sa s podobnými problémami stretávajú mnohí moji kolegovia študenti, a tak, ak môžete, napíšte mi, ako sa s podobnými vecami vyrovnávate. A ak si náhodou tento príspevok čítajú nejakí odborníci, môžete mi napísať návod, ako diplomaticky a pokojne vyjednávať s nadriadenými, ak sa to v školstve vôbec dá. Za všetky rady úprimne ďakujem.
