Prezidentstský, teda Grassalkovičov palác, je jednou z mála slovenských oficiálnych vecí, ktoré zostali, napriek všetkému honosné, pekné a vcelku reprezentatívne. Je o neho, myslím, celkom dobre postarané, vyzerá krásne a hrdo zodpovedá za svoju úlohu- ubytovať hlavu tohto štátu. Nepopieram, že na jeho fungovanie prispievame značnou sumou i my, no aspoň za tieto peniaze vidíme výsledky, na rozdiel od najrôznejších iných záležitostí našej republiky, na ktoré prispievame daňami a výsledkom je často len škandál alebo hŕba neporiadku.
Tak som včera okolo jednej popoludní čakala na autobus na Hodžovom námestí, a bola som svedkom výmeny stáží pred spomínaným palácom. Z ničoho nič za sprievodu trúbky(alebo niečoho podobného) spoza paláca vypochodovalo niekoľko živých cínových vojačikov. Teda, neboli cínoví, ale vôbec sa od nich nelíšili. Pochodovali v naučenej formácii a na vypnutej hrudi sa im leskli zlaté gombíky z krásnej vyšívanej štýlovej uniformy. Musím uznať, bolo to celkom milé divadielko, výmena stráží je všade na svete zaujímavým programom pre turistov.
Tak si tam pochodovali, cvičili, udržiavali si svoje kamenné výrazy( presne ako cínoví vojačikovia, alebo Lady GaGa), vymenili dvoch svojich kolegov za tých, ktorí dovtedy nehybne postávali pri bráne, keď som si vtom všimla človeka vo veľkej sivozelenej vetrovke, s igelitkou v pravej ruke, ako si meria cestu k jednej z veľkých zlatých brán paláca. Myslela som si, že to je len zvedavý občan( nevyzeral na turistu, nemal ani len fotoaparát), tak som ho sledovala, čo ho tak zaujalo a kam až pôjde. Lenže tento „zvedavý občan"( alebo som si to aspoň dovtedy myslela), pokojne zodvihol ruku na majestátnu pozlátenú kľučku a pokojne, akoby nič, si otvoril bránu a vošiel na nádvorie. Pozorovala som ho, ako si tak nepozorovane, pokojne kráča s igelitkou v ruke až k hlavnému vchodu a úplne bez problémov vojde dnu. Akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Zjavne to bol vrátnik, alebo kuchár, alebo prezidentov kamarát(veď on to má k ľuďom vraj blízko), čo ja viem.
No spôsob, akým vošiel do prezidentského paláca, zatiaľ čo cínoví vojačikovia vo farebných uniformách ani okom nemihli, ma trochu zarazil. Žiadna kontrola, žiadne zastavenia, nič. Tak som si povedala, čo keby to bol nejaký atentátnik alebo terorista? Jasné, kto by chcel zabiť práve nášho prezidenta, keď je na svete toľko zaujímavejších cieľov? Ale aj tak... Bol by z toho celkom slušný škandál, keby sa v Grassalkovičovom paláci našiel votrelec so zbraňou, nedaj bože, keby z nej ešte na niekoho vystrelil. No zdá sa, že je to viac ako možné. Na čo sú potom platené bezpečnostné služby a SBS-ky? Nemali by prinajmenšom ľudí, vchádzajúcich do miesta pobytu hlavy štátu aspoň skontrolovať? Alebo sa aspoň opýtať, ako sa volajú a aký je cieľ ich návštevy? Nie som žiadny expert, ale keď musíme prechádzať stovkami kontrol na letiskách, aj keď nejdeme na štátnu návštevu, je možné, že najvyššieho ústavného činiteľa nikto doma nestráži? Je jasné, že vyfešákovaní strážnici pri vchode sú len štýlový doplnok, ale kde sú tí ostatní, ozajstní?
No, možno sú nám aj títo „ochrancovia" na to isté, na čo funguje naše ministerstvo vnútra, či policajné zložky. Lebo keď je možné, aby úplne nevinný občan SR skončil s výbušninou v batožine vinou polície vlastného štátu, tak je na Slovensku možné už asi naozaj všetko.
