Trebišov, mesto, v ktorom som sa narodila, prežila svoje prvé kroky, prvé slová, prvé lásky i prvé sklamania, je mesto ako každé iné. Pulzuje životom ľudí, ktorí križujú jeho ulice, využívajú všetko, čo im ponúka, i keď toho nie je veľmi veľa, ľudí, ktorí si v ňom založili rodiny, našli priateľov, i životom tých, ktorí ho riadia.
Mesto samotné je väčšinou odrazom názorov a právomocí tých, ktorí sedia za stolom, pri ktorom sa rozhoduje o jeho prítomnosti či budúcnosti. Minulosť už totiž nikto zmeniť nevie, i keď už boli aj prípady, keď sa o to poniektorí pokúšali...
Ako v každom inom meste, i tu sa stretávajú rôzne typy ľudí s odlišnými názormi, vznikajú tu rozpory i hádky, intrigy i rôzne schválnosti. Myslím, že tento znak by pokojne mohol byť označený ako typický pre Slovensko. Nedeje sa to totiž len v mestách a obciach, ale i v rôznych firmách, inštitúciách, a samozrejme, i v našom parlamente. Ale o tom potom...
Trebišov nie je známy ani veľkou automobilkou či hradom, ani kúpeľmi. V poslednom čase sa stal „slávnym“ z iných dôvodov. Boli sme v správach i novinách, robili sa o nás všelijaké reportáže. Prvá vec, ktorá na naše malé mestečko na Zemplíne upútala pozornosť celého Slovenska, bola tepelná elektráreň. Možno sa pýtate aká, pretože už o nej pár mesiacov nebolo veľmi počuť. Bola to tá elektráreň, ktorú plánovali (aspoň dúfam, že to môžem použiť v minulom čase, lebo u nás nikdy neviem, s čím znova prídu) postaviť prakticky v centre mesta. Úplne nezmyselný plán, ktorým opäť raz niekto demonštroval svoju moc a dôležitosť. Myslím, že týmto „geniálnym“ plánom demonštroval najmä svoju hlúposť. Ale aj na to sme si už zvykli. O elektrárni som už dlhšie nič nezačula, a tak rozmýšľam, kto a čo vlastne plánuje. Nechám sa prekvapiť, no keď uvidím po meste pochodovať buldozéry, určite sa rýchlo spamätám a so mnou i zvyšok mesta. Okolo tohto projektu bol veľký hurhaj, ktorý sme pravdupovediac spôsobili my, Trebišovčania. No čo iné nám ostávalo, však?
V lete, aby sme sa nenudili, v meste vznikol ďalší škandálik. Jedno občianske združenie si zmyslelo, že si postaví hlavu a sabotovalo mestskú akciu, ktorá sa nakoniec aj tak uskutočnila so všetkým, čo k tomu patrilo. OZ za záchranu nášho (mimochodom krásneho, len donedávna trochu zanedbávaného) mestského parku podalo žalobu na mesto, lebo poslalo ľudí z technických služieb pokosiť park. Poviete si, čo je zlé na tom, že sa pokosí tráva v parku? No, z pohľadu nás, obyčajných ľudí, nič. Lenže združenia a úrady sú plné ľudí neobyčajných, a tak z toho vznikol veľký spor. OZ tvrdilo, vraj im to mesto urobilo naschvál. Mesto sa zas bránilo, že park je majetok mesta a že s ním môžu robiť, čo len chcú a keď ho chcú pokosiť, tak ho aj pokosia! Oheň bol na streche a nepríjemná aróma v našom parku. Vraj sa tým OZ nechcelo pomstiť obyvateľom, ani mestu. Vraj len museli postriekať nejaké rastlinky. Úplnou náhodou im na to vyšiel čas len pár dní pred Dňami mesta Trebišov, ktoré sa mali konať práve v mestskom parku. Momentálne podáva spomínané OZ žalobu na naše mesto. Ako im pomôže, keď ich i naše mesto príde o pár miliónov( i keď ktovie, do čoho, resp. koho by ich vrazilo), nemám tušenia.
Ako to už býva, nič nie je také, ako sa zdá a všetko má svoje pozadie... To, čo sa deje priebežne v našej republike vo veľkom, sa v jej mestách robí v menšom. Veď tvoria jeden celok. A starajú sa nám o zábavu. Prostredníctvom ich činiteľov. Veď na čo iné by tu potom boli, keby sme o nich ani nevedeli?
Miroslava Germanová
