Týždne hádok, stresu, nervozity a nácvikov sa skončili tak rýchlo, že sme si to najprv ani sami neuvedomili. Celý predchádzajúci týždeň sme žili len piatkovým večerom a skúšali, nacvičovali, znervózňovali sa...do zbláznenia. A zrazu to bolo tu. Piatok večer, stáli sme upravení a vyobliekaní ako nikdy predtým vo veľkej vyzdobenej sále, ktorá patrila len nám. Všetko toto spravili len pre nás a my sme mali veľkú zodpovednosť. Nesmeli sme nič pokaziť a nesmeli sme nikoho sklamať. Pred šiestou večer sme už všetci nervózne prestupovali z nohy na nohu pred vstupom do sály a čakali na svoj debut, no najnervóznejšia z nás bola naša triedna. Ona sa, chudinka, bála aj za nás a my sme ju tiež nechceli sklamať.
Spustila sa dramatická hudba, my sme sa zhlboka nadýchli a vykročili. Sledovali nás desiatky a desiatky očí a my sme vtedy mysleli najmä na to, aby sme sa nepotkli, nepristúpili si dlhočizné šaty a aby sme sa nehrbili, lebo to by nám naše mamky neodpustili...
Pri odovzdávaní stužiek som stála po boku našej triednej a držala vankúšik. To, akú dôležitú úlohu som mala, som pochopila však až na mieste. Triednej sa triasli ruky ešte aj pri tridsiatom treťom spolužiakovi a ja som ju celý ten čas rozosmievala a snažila sa ju uvoľniť. Smiali sme sa samozrejme až vtedy, keď bola kamera otočená opačným smerom. Teda väčšinou. Keď prišiel môj spolužiak Stano a snažil sa obísť triednu tak, že jej poďakoval a v tom zhone si ani stužku nezobral, neudržala som sa... Ani triedna.
Nejako sme si odstáli tie povinné ceremónie, odspievali si „veselý“ Gaudeamus, ktorý mi nikdy neznie práve najveselšie, vykrútili sme profesorov a oni vykrútili nás, tak isto rodičia a keď sme konečne mali po tom, prišiel čas programu. No to vám bolo srandy. Jedna scénka nám takmer nevyšla, jedna nám vôbec nevyšla a môj kolega a ja sme sa to snažili zachraňovať, ako sa dalo. Poviem vám, to bol teda moderátorský tréning J.
Stužková je vraj akousi pomyselnou bránou dospelosti. My sme do nej vstúpili myslím, celkom obstojne, no čo to presne znamená? Koľko krát vstupujeme vlastne do dospelosti? Najprv máme 18, potom máme stužkovú, a potom maturitu... Tak kedy sme už vlastne dospelí? Myslím si, že na to nikdy sami neprídeme. A možno ani nikdy nebudeme úplne dospelí. Jedno je isté. Prvýkrát v živote možno niekto správne odhadne môj vek keď ma uvidí so zelenou stužkou na hrudi J.
