Pred devätnástimi rokmi sa pre nás zrodil plamienok nádeje a začala sa naša najnovšia história. História, ktorá sa zaobišla bez ostnatých drôtov či ohavných múrov, ktoré nás držali za oponou, preč od okolitého sveta. História, v ktorej môžeme kedykoľvek zájsť na kávu s kýmkoľvek a hovoriť o čomkoľvek, môžeme ísť verejne do kostola i na dovolenku všade, kam nás len nohy(alebo iné dopravné prostriedky) dovedú. História, v ktorej sme súčasťou Európy i celého sveta, v ktorej máme nekonečné množstvo možností a dvere i okná do sveta sú nám otvorené dokorán. História, v ktorej môžeme byť kýmkoľvek chceme.
Nebyť novembra 1989, štrngajúcich kľúčikov a odvážnych ľudí, ktorí rozpútali najnežnejšiu a moju najobľúbenejšiu revolúciu našich novodobých národných dejín, ktovie, kde by sme boli dnes. Možno by sme stále stáli v rade na mandarínky...
Možno sa vám zdá prinajmenšom čudné, ak o slobode, ktorú nám „vybojovala“ nežná revolúcia, hovorí dievča, ktoré v tom čase ani nevedelo chodiť. Je to pravda, v novembri ´89 som sa len narodila... Ale myslím, že som sa narodila v tom najlepšom čase do lepšieho sveta. Keď počúvam o tom, ako to bolo počas štyridsiatich rokov pred nežnou revolúciou, neviem si ani predstaviť, ako skľúčene sa niektorí ľudia museli cítiť. Ja by som to teda ľahko neniesla. Sústavné potláčanie i tých najmenších náznakov individuality, obmedzené možnosti a uniformovanie všetkého, čo sa len dalo. V takom svete by som to asi nevydržala(ja viem, musela by som...).
Ľudia, ktorí žili celý život za hranicami „železnej opony“ si často nevedia predstaviť, o čom bol socializmus v strednej a východnej Európe a svoju slobodu a demokraciu vo svojej krajine berú často ako samozrejmosť. Smutné je, že väčšina mladých ľudí i v našej krajine už takmer nevie, prečo by si mali svoju slobodu vážiť. V škole sa stále o rokoch nie tak dávno minulých nedozvedáme až tak veľa, a niektorí rodičia možno túto tému vôbec neotvárajú. Samotnú mládež nejaký socializmus absolútne „netrápi“ a vo voľnom čase majú milión zaujímavejších činností, ako sa zamýšľať nad takýmito „somarinami“.
Moji rodičia to chvalabohu poňali inak a často mi hovoria o tom, ako to bolo, keď boli oni v mojom veku, ako neskôr prežívali prvé náznaky revolúcie a ako nemohli uveriť vlastným ušiam, keď počuli Kryla z mestského rozhlasu na námestí i o tom, ako so zatajeným dychom sledovali priame prenosy v telke a čakali, ako to bude pokračovať, a tiež o tom, ako prvýkrát išli do Rakúska, či do Holandska...
Som veľmi hrdá na dnešné Slovensko, nech sa deje, čo chce a nech je, aké chce, lebo za posledných devätnásť rokov sme dokázali bez cudzej pomoci vybudovať slobodnú, demokratickú krajinu v srdci Európy, ktorá má svoje právoplatné a nezanedbateľné miesto na mape sveta. A hoci nie sme žiadna veľmoc, čo viac si môžeme priať? Jasné, všetko má svoje nedostatky a nič nie je ružové, no šedých farieb sme si užili už dosť.
Moje Slovensko je krásne pestrofarebné, plné rozličných ľudí a krás, má otvorené okná do celého sveta a my by sme mali byť vďační za to všetko, lebo vieme, že to môže byť aj celkom inak...