Ako prvé sme si pozreli zmenšený model paláca, ktorý bol aj tak úctyhodných rozmerov. Prešli sme do časti, kde bola výstava čínskeho porcelánu.Areál zahrňoval veľký počet budov, v niektorých boli výstavy aj 86 karátových diamantov, zlatých šablí, šperkov, rôzneho oblečenia, tureckých turbanov (jasne, historických) a zbraní. Dokonca tam bola aj zlatá stolička, na ktorej sedával pravdepodobne nejaký sultán. Bohužiaľ tam bolo zakázané fotografovať (čo dosť prísne strážili), takže z tejto časti nemôžem ponúknuť žiadne zábery. Keď nás potom zastavili dve mladé slečny a chceli, aby sme zhodnotili, čo sa nám tam páči a čo nie, hneď som povedala, že by to chcelo nejakú knihu o tomto mieste (možno aj existuje, ale my sme o nej nevedeli). V areáli sa nachádzal aj hárem (mužov sklamem, už neobývaný :-)))), v ktorom sa nachádzali pohodlné sedačky, typické kachličkové vyzdobenie stien a pod. Obzeraním tohoto paláca sme strávili celé dopoludnie. Vstup do háremu bol spoplatnený, aj keď bol súčasťou paláca. Potom sme dodatočne zistili, že keby sme šli do paláca cez hárem (aj odtiaľ sa dalo do paláca vstúpiť), tak by sme ušetrili platenie jedného vstupného.
Plánovali sme aj cestu loďou cez Bospor na ázijskú stranu Istanbulu, no pre nedostatok peňazí (všade sme totiž museli platiť približne 200Kč za vstupy, okrem Modrej mešity, tá jediná bola zdarma) sme sa rozhodli, že sa len prejdeme mestom. Po ceste sme si dali turecký kebab, ja trošku s obavami, či to nebude mať nejaké tráviace následky, našťastie sa moje obavy nepotvrdili. Vzhľadom na to, že v tom veľkom paláci sa naša skupinka rozčlenila na menšie, v prístave odkiaľ odchádzali lode cez Bospor sme sa počkali. Mali sme tak možnosť sledovať ako sa menia zvyky v Turecku. Aj Husseina, nášho tureckého spolubývajúceho z internátu som sa vypytovala na rôzne veci ohľadne ich náboženstva. Zaujímalo ma mnohoženstvo (to vraj už v Turecku nevedú) a iné zvyky. Hussein ako správny veriaci nejedol bravčové a na našich párty nikdy nepil alkohol, no aj tak sa vynikajúco bavil, dokonca lepšie, ako niektorí podnapití spolubývajúci. Keď som sa ho pýtala, či ho to ani neláka ochutnať, tak mi odpovedal, že to nechce, lebo by mu alkohol mohol zachutiť a on by potom chcel piť častejšie. Keby som ja bola aspoň v niektorých veciach taká uvedomelá ako on :-))). No aby som sa vrátila k téme. V tom prístave sme mohli pozorovať rôzne "štádiá" zahalenia žien. Väčšina mladých žien chodila zahalená do šatky, oblečenie s dlhými rukávmi, no všetko bolo pekne farebné a moderné. Videli sme aj pár žien, pravdepodobne starších, ktoré boli zahalené úplne, teda odhalenou časťou tela boli iba oči, tie mali iba čierny odev. Ale našli sa aj niektoré, ktoré chodili s hlavou odhalenou, táto skupina žien bola najmenšia.
Keď sme sa konečne všetci našli, tak sme sa prešli cez most k veži Galata. Potom sme sa vybrali na prechádzku mestskou štvrťou. Pri jednom stánku sme si kúpili kokosové orechy so slamkami a popíjali sme kokosovú šťavu (nič moc chuť). A práve pri tom stánku s kokosovými orechmi som stretla moju bývalú lásku ("chodili" sme spolu asi dva týždne) z prvého ročníka vysokej školy. A to som si myslela, že sa už nikdy nestretneme, veď nemáme nič spoločné a ja na Slovensku bývam maximálne jeden mesiac do roka. Bola som poriadne prekvapená (podobne ako aj on), že v 10 miliónov meste na jednom mieste a v tom istom čase stretnem práve jeho. Odvtedy už verím rôznym príbehom :-))).
Po prechádzke štvrťou Galatasarai sme sa vybrali späť do hostelu. Večer sme sa vybrali ešte do tureckej čajovne na čajík. Ďalší deň ráno sme vstávali skoro, pretože akurát túto noc sa menil čas. Majiteľ nám zabalil so sebou raňajky, ktoré sme na 14 hodinovej spiatočnej ceste vlakom určite spotrebovali. Prestupovali sme v Pythione, ako na ceste do Turecka. Zajac tam ešte bol, hrali sme sa s ním, ťahal nám šnúrky, čo nám viseli na bundách alebo ruksakoch. Marczin (myslím, že sa to tak píše, on bol Poliak) sa tak nudil, že ho začal cvičiť. Len neviem, koľko ďalšich turistov čakajúcich v Pythione bude vedieť, že keď chcú, aby si ten pes sadol, majú mu to rozkázať po poľsky :-)))). Z Istanbulu som si odniesla kopu zážitkov, fotiek a zopár suvenírov, bez ktorých kúpy cestovať snáď ani nejde.
Vstupná brána do Topkapi Palace.
Maketa paláca.
Čínsky porcelán.
Zopár záberov z areálu, výzdoby jednotlivých budov.
A ešte zopár záberov z háremu.
