Vždy som sa veľmi tešila na to, že raz budem cestovať po svete. Príležitosť sa vyskytla, tak som neváhala a chytila som ju za pačesy. Aktívne som teda začala hľadať mesto, s ktorým má naša univerzita uzatvorenú dohodu o výmene študentov. Pôvodne som sa usilovala si zaistiť študijný pobyt v španielskej Seville, ale mala som smolu, miesto už bolo obsadené. Ale miesto v gréckych Thessalonikách bolo ešte voľné, tak som neváhala a začala vybavovať potrebné dokumenty. No ako prvé som s týmto mojím plánom oboznámila priateľa, čo na to hovorí, že bude minimálne tri mesiace bez mojej maličkosti. Nebol nadšený, ale ani proti, tak som sa veselo vrhla do vybavovania. Kto už niekedy vybavoval niečo na gréckych úradoch, vie, že všetko trvá trošku dlhšie ako sme tu zvyknutí. Dva týždne pred mojím odchodom som totiž ešte stále netušila, kde budem bývať, či mi univerzita ubytovanie zaistila alebo pohľadám prvý most, ktorý bude stáť v ceste. Po pár mailoch na grécke študijné oddelenie a môjmu budúcemu šéfovi som dostala mail s informáciami, že predsa len zostane most niekomu inému a ja sa môžem nasťahovať do izby na internáte. Tak som zbalila veci, mierne zhrozená z toho, že idem na tri mesiace a moja batožina váži celých 38 kg (2x19kg), a to som balila len to najnutnejšie. Ale drahý ma odprevadil k autobusu a v Grécku ma mal čakať pri autobuse môj budúci šéf. Tak som sa trošku ukľudnila, teda snažila som sa, pretože som bola ešte len v autobuse a už mi môj drahý strašne chýbal. Nevedela som, ako zvládneme tie tri mesiace odlúčenia, len to, že nejako budeme musieť. Pri autobuse už stáli asi tri skupinky rôznych rodín odprevádzajúcich svoje detičky, ktoré sa uberali podobnou cestou ako ja. Cestou som sa zoznámila s ďalšími troma študentkami, ktoré mali namierené na tú istú univerzitu ako ja, no mala som smolu, pretože ani jedna z nich nemala zabezpečené to isté ubytovanie ako ja. Smola.
Cesta ubehla celkom rýchlo, teda mohla by aj rýchlejšie, no asi v Slovinsku sme hodinu stáli na parkovisku pri benzínke a šoféri sa snažili opraviť nášho tátoša, čo sa im po čase aj podarilo, tak sme mohli pekne pokračovať v ceste. Dorazili sme podľa plánu o 13.00 miestneho času. Tu sme odchádzali zo zimy tešiac sa na teplé počasie, no tým viac ma prekvapilo, že ešte bola celkom zima aj v inak teplom Grécku (čo ma však nemuselo prekvapiť, keďže bolo 28.2.) a strašný lejak na privítanie. Kým som pozbierala všetku moju batožinu a s Antonisom sme utekali k jeho autu, zmokla som do poslednej nitky. A to som mala na sebe dve vrsty oblečenia a zimnú bundu. Bola som v šoku z dopravy, v hlave som urputne bojovala s anglickými slovíčkami a v duchu som sa sama seba pýtala, či som sa nezbláznila.
K internátu sme dorazili asi o pol hodiny, šéf zaparkoval na mieste, kde je to zakázané a pomohol mi s batožinou dovnútra. Náš internát bola sedemposchodová budova v meste, asi 100 metrov od mora. Pod oknami sme mali štvorprúdovú jednosmerku, na ktorú som si zvykala len veľmi ťažko.
