Kraj, ktorému sa hovorí Mani, sa nachádza na prostrednom výbežku južného Peloponézu. Jeho obyvatelia žili po storočia nezávisle a podľa vlastných zákonov. Mani sa delí na Messénske (Vonkajšie) a Lakónske (Vnútorné). Messénske Mani začína na juhovýchode od Kalamaty a pokračuje na juh medzi pobrežím a pohorím Tayjetos. Lakónske Mani pokrýva zbytok polostrova južne od Ityla. Mani nemá žiadne významné antické pamiatky, nahrádza ich ale dostatok stredovekých pamiatok, krásne kostoly a bizarné kamenné obytné veže, ktoré sa stavali v 17. stor. ako útočište počas vojen medzi klanmi. Obyvatelia ich opúšťali iba v čase, keď bolo potrebné obrábať polia. Vnútorné Mani to sú iba šedé skaly a sem tam nejaká zeleň. Úrodná pôda je tu vzácna. Túto divokú a skúpu krajinu prerušujú iba prísne kamenné veže, väčšinou opustené, ale stále strážiace kraj.
Občas boli mraky tak nízko, že som mala pocit, že keď vystriem ruku, ponorí sa mi do bieleho mraku. Cestou sme narazili na jednu pláž, skrytú medzi útesami. Väčšia časť našej partie sa tam chcela okúpať, čo som ja úplne vylúčila vzhľadom na zimu, ktorá tam aj napriek dátumu, bola. Tomáš sa však nedal odradiť a veselo si do tej studenej vody skočil. Aspoň sa trošku osviežil. :-))))
Po ceste za hľadaním najjužnejšej časti sme natrafili na miesto, kde boli pozostatky svätyne Poseidóna. Aj na tomto "konci sveta" niekto býval v domčeku pripomínajúcom pevnosť. Dokonca sme tam stretli aj pasúceho sa somárika. Na ďalšom mieste, ktoré malo byť najjužnejším, sme objavili malú osadu s pár domami, výhľad na šíre more a kostolík na kopci.
Mraky na dotyk.
Kamenné veže.
A ďalej je už len more.
"Osada" pri pláži "na konci sveta".
"Na konci sveta".
Pasúce sa somáriky.
Svätyňa Poseidóna.
Kostolík na "konci sveta".
Pláž.
