Vždy som bola jednou z tých, čo "bojovala" za práva žien. Za slabšie pohlavie. Za tie, ktorým sú venované všetky azylové domy v mestách. Nenávidela som chlapov, ktorí ubližovali svojim priateľkám, manželkám. Pretože takýto muž si nezaslúži žiadnu z nás.
Lenže potom, ani nie tak dávno, sa to nejako zmenilo. Spolu s novým bývaním a zmenou prostredia prišli aj noví ľudia. Zrelí ľudia, ktorí už majú čo-to odžité. A tak som sa rozhodla, že vám napíšem príbeh jedného z nich.
My ženy sme si veľmi rýchlo zvykli na tie svoje práva a akékoľvek povinnosti berieme ako našu diskrimináciu, tak sa im vzoprieme, buchneme po stole a jednoducho to odmietame. Akosi sa nám to občas vymyká z rúk. Zabúdame na to, že muži nás potrebujú, aby sme boli pri nich, oni nás nemôžu nahradiť, takto to nebo nezariadilo. Na vzťah je treba dvoch. Na rodičovstvo rovnako.
Keď však žena zlyhá v tom, čo by malo byť jej prioritou, prečo by mala žiť, kvôli čomu by mala dýchať, potom nastupuje on. Muž, ktorý si zaslúži potlesk.
Volajme ho Roman. Roman je muž v najlepších rokoch, no i tak mu už oči obkolesuje vejár vrások. Je večne usmiaty, ruku na pozdrav dvíha každému šoférovi autobusu. Pozná celé svoje okolie, ale nie preto, že je tak populárny - to jeho príbeh ho preslávil. Neťaží z toho, naopak, poučil sa.
Roman je otec piatich detí. Dvoch chlapcov, troch dievčat. Všetkých ešte stále školopovinných, v rozpätí veku päť až trinásť rokov. Ak sa spýtate ktoréhokoľvek jeho dieťaťa, kde majú mamu, odpovedia vám, že majú otca. Že mamu nepotrebujú. Lebo ona nepotrebovala ich.
Pred štyrmi rokmi, keď mal najmladší chlapček rok, od nich žena - matka aj manželka - odišla. Bez vysvetlenia, bez slov, bez akýchkoľvek emócií, jednoducho sa zbalila a jedného krásneho dňa, keď prišiel Roman z práce, tam viac nebola. Doma ho čakali len jeho deti, všetky odkázané na pomoc dospelého jedinca.
Žena, ktorá mala stáť oboma nohami na zemi, žena, pre ktorú naši predkovia vydupali emancipovaný svet, žena, ktorá kvôli tomu malému uzlíku radosti mala ísť cez mŕtvoly. Vzdala to - nie preto, že to nedokázala, že mali problémy, ale jednoducho preto, že nechcela. Zabudla na to, kým vo svojej podstate my, ženy, sme a kým sa máme stať. Že tu máme byť pre muža, ktorému sme sľúbili - naveky a ešte dlhšie, a pre tých, čo vďaka láske uzreli svetlo sveta.
Roman ostal sám. Postavil sa však tomu čelom, za ženou zabuchol dvere a z detí vychoval múdrych, šikovných a slušných škôlkarov a školákov. Po večeroch študoval jednoduché obedové recepty, naučil sa prať a žehliť, každé ráno vstával skôr, aby im pripravil desiatu do školy. Poviete si - mal by si nájsť ženu. Mal. A možno aj chce. Ale pred svoje potreby stavia potreby svojich detí a už nikdy nechce dopustiť, aby im niekto tak veľmi ublížil.
Denne ich stretávam v supermarkete, každý školský deň Romana vídavam stáť pred školskou bránou, čakať na svoje deti. A ak by ste sa ho opýtali, či mu chýba žena, povedal by vám - a k čomu? Má predsa všetko, čo potrebuje. Nemá bohatstvo, nemá dokonalú prácu ani perfektné auto, býva v starom dome a je na všetko sám. Ale má ich. A to mu stačí.
Títo muži si zaslúžia náš potlesk. Týmto mužom ďakujem, že sú medzi nami. Pretože sú tu, keď ženy zlyhávajú.
Preto vás prosím, milé žienky, vážte si, že ho máte pri sebe, pretože častokrát je on ten tmel, čo to drží celé pokope.
Amen.
