Doposiaľ sme zle skúsenosti nemali (až na vysoké neoznačené spomaľovače v Mexiku či Belize, alebo najkrivoľakejších ciest na Kanárskych ostrovoch J). No a potom máme lokality, kde sme si povedali, že nikdy viac autom, napr. Čína, no na tento zoznam pribudlo teraz Thajsko (teraz si myslím, že tú Čínu by som dala ľavou zadnou). Výsledkom je jedno auto do šrotu, opicami ukradnutá anténa a neopraviteľný defekt. O tom, aká je to úžasná krajina, prírodou, úsmevom, ľuďmi i jedlom, napíšem v niektorom z nasledujúcich blogov. Tento však slúži na prezentovanie mojich postrehov z každodennej cesty, potom možno niektorí pochopia, prečo moje auto od návratu ešte nepoláskané stojí pred domom.
Samozrejme sme si pred cestou kúpili kvalitného tlačeného sprievodcu po krajine, no kapitolu „doprava“ som začala čítať až tretí deň. Chcela som vedieť, či to čo pozorujeme okolo seba, je niečo normálne a typické, alebo proste máme len smolu na situácie. V nemeckom sprievodcovi od Stefana Looseho – Južné Thajsko sa píše: „pravidlá cestnej premávky okrem jazdy vľavo nie sú brané príliš vážne“. Mysleli sme si, že je to vtip, ale nie, je to krutá realita. Nesťažujem sa, v Thajsku je to tak. Iný kraj, iný mrav.
Dopravné značky si ale naozaj môžu ušetriť. Nedodržiavajú sa rýchlosti, prednosti v jazde, svietenie ani v šere či večer, ani nič iné. Najväčším gólom sú povolené LED podsvietenia od výmyslu sveta, a ofóliované sú všetky sklá, aj to predné. Jazda v takomto aute je vo večerných či nočných hodinách naozaj jazdou smrti.
Niekoľko mojich postrehov:
Heslo dňa: „kúp si čo najväčšie auto“. Pick-up je znakom pravého Thajčana. Počas 30 dní strávených na cestách Thajska sme spolu zažili 5 ks menších áut (vrátane nášho Mitsubishi – prvého aj druhého), zvyšok tvoria naozaj veľké autá. Väčšina z nich má samozrejme svoje opodstatnenie, niektoré obce nemajú spevnené cesty, mnohé fungujú ako miestne taxíky. Každopádne, silnejší berie, to pocítila aj zadná časť nášho auta, keď nás zozadu zroloval kamión. Veď v pomalom pruhu mestom sa rútil iba 90-tkou a my o čosi pomalšie. A zablikal, nech uhneme za krajnicu, že nemieni brzdiť alebo obiehať. No my sme ho bohužiaľ nepochopili.
Preteky v čo najväčšom počte naložených ľudí na korbe. Slovenské či európske mamičky by pravdepodobne omdlievali pri pohľade ako ich dieťa sedí s ďalšími 13 spolužiakmi na nákladnej ploche pick-upu pri ceste do školy. No je to normálna vec. Dokonca pri tom zvládajú tvorbu selfie, telefonovanie či sociálne siete. Ale to zvládajú aj pri jazde na mopede. Tento spôsob dopravy je bežným nielen školským a závodným odvozom, ale hlavne rodinným.
Nalož koľko auto zvládne. Aj napriek tomu, že kontroly hmotnosti nákladných áut sú za každým rohom, preťažené sú hlavne menšie autá, ktorých sa táto kontrola netýka. A preto predĺženie nákladnej plochy auta doskami či kartónom, nie je ničím výnimočným. Mojou radou je držať čo najväčší odstup, náklad je mnohokrát nezaistený. A tak sa môže stať, že Vám skončí kokosový orech na prednom skle. Ale to vlastne nie je problém tiež.
Samostatnou kategóriou sú skútre. Všetci vieme, že v tých krajinách ich je viac ako áut a jazdí na nich naozaj každý, od veku cca.7-8 rokov. Moja thajská priateľka mi povedala, že na cestách zomiera cca 100 motocyklistov denne. Neviem, či je toto číslo reálne, ale celkom možné. Havárií sme videli požehnane, väčšinou však mikrobusy. Keďže o preťaženosti a šialených jazdách mikrobusov sme počuli naozaj veľa ešte doma, rozhodli sme sa cestovať požičaným autom. Každopádne prilby pri jazde (aj na rýchlostnej ceste) nosí asi 5% vodičov skútrov a náš múdry sprievodca uvádza, že v hlavnej sezóne je takmer každá nehoda skútra smrteľná kvôli absencii prilby, jazdy pod vplyvom alkoholu a nedodržiavania predpisov. To je naozaj pravda, „skútristi“ si naozaj nerobia ťažkú hlavu tým, aby sa presvedčili, či je cesta voľná, keď sa na ňu z vedľajšej cesty chystajú vojsť. Tie späťáky si pokojne môžu ušetriť. A koľko sa vmestí ľudí na skúter? No ja som videla max. 5, ale možno to nebolo všetko.
Parkovanie je naozaj chaotické (z pohľadu Európana). Veľké autá sa parkujú ťažko. A teda garantujem, že ak má cesta 2 pruhy, jeden je z toho obsadený parkujúcimi autami. Ak má 3 pruhy, tak je obsadených 1,5 pruhu špeciálnym parkovaním v dvoch paralelných radoch. Výnimkou nie sú ani odparkované autá na rýchlostnej ceste č. 4, a teda skok na brzdu a následná kolízia nie je výnimkou.
Krásne zdobené sú ale nákladiaky a autobusy. Každý z nich predstavuje malé umelecké dielo. Najčastejšie sú žiarivo farebné ornamenty v tradičných farbách, no výnimkou nie je ani kamión pomaľovaný Hello Kitty či prenádherné kreslené postavičky na autobusoch. Viacerí nám radili, že ak cestovať autobusom, tak radšej veľkým. Mikrobusov jazdí veľmi veľa, a všetkými smermi. Sú však preťažené a pod časovým tlakom. Ak je teda vodič príliš „pomalý“, tak na nejakej benzínke ho proste vymenia. Čiže jazdia od vidím do nevidím, a teda európska kontrola prestávok a rýchlosti je tu len dobrým vtipom.
Na cestách sa pravidelné opakujú tzv. check-pointy. V severnejších častiach ich je pomenej, nachádzajú sa na hraniciach medzi okresmi. V južných okresoch pri hraniciach s Malajziou sa so železnou pravidelnosťou opakovali každých pár stoviek metrov, čo značne spomaľovalo cestovanie. Prezamestnanosť je tu jasná. Check-point pozostáva z čiastočných zátarasov vybudovaných z pneumatík, železných lešení, drevených "prekážok". Tak sa nachádzajú za a.) živí policajti – vojaci, ktorí nakuknú do auta za b.) kamera, ktorá sníma auto. Ako turisti sme ich nezaujímali, vždy nás s úsmevom poslali ďalej bez kontroly, ale dobrý pocit bol fuč. Na tomto mieste ešte stoja za barikádami z pieskových vriec niekoľkí vojaci s namierenými zbraňami a hneď za nimi kasáreň obohnaná ostnatými drôtmi. Podľa tabule zamestnancov je jasné, že v nej pracuje aspoň 80-100 vojakov. Nechýba bilboard s fotografiami drog, ktoré hľadajú. Situácia sa opakuje znova po 1-2 km. Fotografiu z pochopiteľných dôvodov nepriložím.
Policajtov som za 30 dní nevidela. Neboli prizvaní ani k našej nehode, „lebo sa to tak nerobí“. Všetko sa vyriešilo cez požičovňu a poisťovňu, ktorá si po pol hodine od nehody auto naložilo na odťahovacie auto a proste odfrčali. A na druhý deň, asi 14 hodín od nehody, nám pred hotelom stálo nové auto rovnakého typu, ktoré sem priviezol zamestnanec z 300 km vzdialeného mesta. Na otázku, ako pôjde späť odpovedal „autobusom“.
Ako uzavrieť túto tému. Počas vianočných sviatkov sme sa ocitli v „maďarskom“ hoteli. Majitelia žijú v Thajsku 3 roky, pozemok na hotel kúpili takmer za babku v tsunami zóne v mestečku Khaolak, ktoré v roku 2004 bolo značne poškodené tsunami. Na moju otázku, prečo práve Thajsko mi majiteľ pred pneuservisom pri opravovaní nášho disku z auta odpovedal. „Vidíš čím si sa sem doviezla?“ „No áno“. Podotýkam asi 40 ročným autom na ktorého korbe boli voľne položené dve kreslá veku mojej mamy. „V Thajsku je možné všetko, žiadne pravidlá, žiadne obmedzenia, žiadna buzerácia štátom či úradmi. Komu to vyhovuje, cíti sa tu ako v raji.“. Len spomeniem, že našu prasknutú pneumatiku vymenili za „novú“, ojazdenú. Za 7 Eur, nie je problém mať na aute jednu inú ako ostatné. Akceptovala to aj naša požičovňa áut.
No Thajsko je napriek všetkému krásne, a my sa tam tento rok vrátime znova. Aby sme znova nasadli do auta, teraz už znalí pomerov, a prešli ešte sever po hranicu z Kambodžou.
Ešte pár fotiek na záver:
