Nie vylihovaním na pláži (tradične sa vyhýbam masovej turistike), ale Belize malo byť viacmenej pre nás len prechodnou krajinou do Guatemaly, kde sme sa mali chuť pozrieť aspoň za hranicu. Že sme si obzreli iba hraničné budovy, o tom neskôr. Partia sme boli zaujímavá, nielen zložením, ale aj úplne rozdielnymi povahami. To zaručovalo, že náš „výlet“ bude výnimočný zážitkami ale aj množstvom situácií.
Krajina má asi 330 tisíc obyvateľov a od roku 1970 je hlavným mestom Belmopan. Úrady tu boli presídlené po zasiahnutí predchádzajúceho hlavného mesta Belize city hurikánom Hattie v roku 1961. Belmopan je však tzv. umelé mesto postavené za týmto účelom vo vnútrozemí. Nikdy plnohodnotne však túto funkciu neprevzalo, doposiaľ tu žije iba 12000 obyvateľov. Nezávislosť krajina získala iba v roku 1981 a teda je krásnym príkladom zmesi pletí, národností, kultúry aj jazykov. Nehovoriac o mayských pamiatkach...
Každopádne naša skupinka v zložení ja, manžel, môj šéf a Jano (osoba, ktorú som stretla prvýkrát na letisku v Košiciach s pre mňa doteraz nezisteným poslaním) nasadla do Ford Escape v Tulume a blížila sa k hraniciam s Mexikom. S približovaním sa k hranici stúpal aj môj adrenalín. Musím podotknúť, že naozaj iba môj. Keďže ako jediný človek výpravy som hovorila cudzími jazykmi, moji parťáci sa k tomu postavili „chlapsky“ - silnými rečami ako to všetko dobre na hranici vybavím(e). Im začal stúpať krvný tlak až asi 300 m pred hranicou, ktorú tvorí vodný tok a cez neho most. Na rýchlych člnoch sa tam preháňala pohraničná polícia s namierenými zbraňami a ostatný drôt lemoval celé pásmo okolo hranice. Auto sme odparkovali na predpísanom parkovisku a po prejdení hraničných koridorov dostali sme sa do hlavnej budovy. Tam ma chlapi predstrčili k príjemnému úradníkovi, ktorý bol naozaj milý, s čím mám málokedy skúsenosti zo Slovenska. Trošku mu stuhol úsmev, keď sa dozvedel, že auto máme z požičovne. To by ešte aj zvládol, ale mali sme iba dočasnú značku, teda autíčko bolo úplne nové. To sa samozrejme nepáčilo. Po asi pol hodine presviedčania nejako s privretím oka to prehrýzť dokázal a po prehľadaní auta psami a preskenovaní batožiny sme sa ocitli „na druhej strane“. Výborne a naše poznávanie sa môže začať.
Prechádzali sme poľnohospodárskou krajinou (prevažne cukrová trstina), prekvapivo, na mexickej strane skôr pôda ležala ladom. Tu bol využitý každý kúsok pôdy, aj tej výrazne kamenistej. Okrem toho krajina žila predvolebnou atmosférou a teda usmievaví politici (úsmevy na nerozoznanie od slovenských politických úsmevov) sa na nás dívali z takmer každého voľného kúska plota, múru či z každej pouličnej lampy. Pohraničné mestečko Corozal nás však privítalo aj milými ľuďmi, karibskou atmosférou a peknými plážami. Postupne prechádzame okolo chudobných štvrtí (vždy však vyzerajú o niekoľko tried lepšie ako tie v Mexiku), kostolov a aj škôl, kde sa na dvoroch hrajú detičky v uniformách. Vydupala som si zastavenie pri „hurricane shelter“, kryte pre obyvateľov, ktoré tu vyrástli v 70-tych rokoch ako následok spustošenia pobrežia silným hurikánom. Po ceste samozrejme kávička a ľahký obedík. Krajina je to zaujímavá, ako bývalá britská kolónia má neopakovateľnú atmosféru, Briti tu zanechali cirkevnú architektúru, mohutné balustrádové zábradlia, jazyk a situáciu turistu výrazne zľahčuje aj stály kurz belizského dolára voči americkému (1:2).
Po asi 160 km vchádzame do Belize city, niekdajšieho hlavného mesta krajiny. Atmosféra je tu príjemná, v centre mesta obyvatelia trávia čas posedávaním v kaviarňach – baroch, hraním na gitary a podobne. Naozaj prímorská atmosféra. Na pobreží vyrastá stále viac hotelov a pláže sa stávajú súkromnými. Domáci sú z týchto častí vytláčaní hlavne americkými a kanadskými turistami. Kým sme sa dostali do centra, poriadne sme sa tam potočili. Ako fajnšmekri a priatelia skôr máp sme niekoľkokrát vošli do súkromných rezortov, ktoré zaberajú celé ulice ba aj štvrte mesta. No centrum má tú pravú nefalšovanú atmosféru, trošku ako jediní belosi široko-ďaleko sme raritou. Pozdĺž uličiek stoja nízke jedno- až dvojpodlažné domy jednotnej bielej farby. V Mexiku sme sa neustále stretávali s farebnosťou (často až gýčovou) a tak tieto fasády sú príjemným odľahčením karibskej atmosféry. S davom sme splynuli až na pozvanie staršieho pána do jedného miestneho baru. Po krátkom (veľmi krátkom) váhaní (sme za každú srandu), sme sa dali pozvať na pravý zlatý karibský rum, ktorý sa tu najčastejšie pije s kolou. A postupne sme prepadávali čaru tejto krajiny a ľudí... No o tom sa dočítate v pokračovaní tohto blogu.
