Vlak z Košíc v podstate ide každý deň, my sme sa rozhodli pre večerné IC-čko z Košíc do Budapešte, odkiaľ pred polnocou odchádzal vlak do Bukurešte (so začiatkom vo Viedni). Každopádne, nasledujúci deň popoludní, po nadviazaní kontaktov s domácim obyvateľstvom vo vlaku, sme dorazili na miesto. Už na prvý pohľad pri výstupe z vlaku človek zacíti svoju prítomnosť na Balkáne. Železničná stanica je graciózna, ešte viac ohromujúci je počet taxikárov, ktorý sa Vás snaží nalákať práve do toho svojho. No my sme sa vďaka našej ľahkej batožine (1 kufrík na kolieskach) rozhodli pre peší prechod mestom, veď naše ubytko nebolo zasa tak ďaleko. Čo sa týka ubytovania, vzhľadom na ceny hotelov sme sa rozhodli pre súkromný apartmán, vrelo odporúčam.... stálo nás to 38 Eur na noc, pre oboch... v absolútnom centre mesta, čiže žiadne výdavky z hľadiska dopravy sme nemali. Ja som mala pracovné povinnosti neďaleko v hoteli, avšak kvôli jeho cenovej úrovni, sme sa rozhodli pre niečo iné. Aj keď som sa pri vstupe do budovy trošku bála, a myslela som si, že ma v tej kancelárii (kde som šla po kľúče) snáď predajú na orgány, bolo to celkom v „poho". Aj keď sme síce prišli na adresu, kde neboli žiadne menovky, na dverách neboli žiadne menovky... a slečna sekretárka z danej kancelárie, ktorá ani neviem doposiaľ čo to bolo zač, nás proste odviedla o blok ďalej, ukázala nám byt a odovzdala kľúče.
Veľmi často sa stretávam s názorom, že Rumunsko a Bulharsko my Slováci považujeme za zaostalé... na čo si dovolím oponovať. Áno, v dedinkách, rovnako ako u nás, vo väčšej vzdialenosti od mesta alebo v hornatých oblastiach, žijú ľudia jednoduchším životom. Naproti tomu, návšteva mesta Bukurešť, je pre bežného človeka, pomerne finančne náročnou záležitosťou. Nehovorím ani tak o ubytovaní v hoteli, ale skôr o možnostiach stravovania, cenách a pod. (aj keď neviem povedať, čo je veľa, tak snáď 40 Eur v centre mesta v jednoduchšom hoteli na hlavu?). Najzaujímavejšou skúsenosťou pre mňa však boli jazykové schopnosti občanov Bukurešti. Kohokoľvek sme oslovili na ulici, okoloidúceho, každý nám po anglicky odpovedal úplne bez problémov.
Mesto na prvý pohľad pôsobí neusporiadane, výstavba z 80.rokov minulého storočia sa snúbi s historickou výstavbou, kde sídlia múzeá, výstavné siene a školy. Každopádne zážitkom je vidieť aj Parlamentný palác, ktorý je najdrahšou stavbou v krajine, má 6000 izieb a stál viac ako 3,5 mld. dolárov. Je pravdepodobne jasné, že takúto stavbu dal postaviť vtedajší diktátor Caucesko. Veľmi dobre v meste pôsobia obrovské priestranstvá námestí (peších či tých dopravných), ktoré dodávajú mestu veľký rozptyl a rozhľad. Patrí to k veľkomestu ako je Bukurešť (veď má viac ako 2 mil. obyvateľov). Táto filozofia sa mi páči určite viac ako tá u nás, ktorej podstatou je zastavať každý centimeter voľnej plochy, kde sa dá ešte trochu dýchať (narážam pravdupovediac na centrum mesta Košice a nové ozrutánske obchodné centrum). Ako balzam na dušu pôsobia obrovské kilometre štvorcové zelených plôch a parkov. Na načerpanie nových síl odporúčam určite Parcul Herastrau v severnej časti sektoru 3. Naozaj, naše parky sa na to nehrabú... Prítomnosť v meste ma bohužiaľ nútila stále uvažovať a porovnávať s nami... krásne jazero, kde sa plavili výletné lode (podotýkam na začiatku novembra), tématické záhrady - japonská, ružová, moderná... krásne lavičky, príroda, pokoj, prechádzajúci sa ľudia, sochy, solárne pouličné lampy, množstvo kvetov a neuveriteľné množstvo fontán. Naozaj, nazvala by som toto mesto aj mestom fontán.
Na druhej strane, všadeprítomné zrúcaniny, hlavne v okrajovejším miestach Bukurešti naznačujú, že mesto prechádza zložitým obdobím vývoja. Všadeprítomné namotané káble na stĺpoch (pravdepodobne internetové), visia z elektrických stĺpov, niekedy aj do výšky očí a človek z rešpektu a obavy o svoj život ich radšej obchádza. Takisto je Rumunsko známe vďaka množstvo psov, ktoré Vás sprevádzajú všetkými odpočívadlami... no aj v meste tomu nie je ináč... Moje poučenie znie, že: nemám fotiť psov... skoro sme to neubehli pred tou hladnou svorkou teraz sa mi už smeje... Prekvapivé pre mňa bolo bezmocnosť, hlavne pri kúpe akéhokoľvek suveníru. Po 3 dňoch sme našli jeden obchod v jednom modernom obchodnom centre. Avšak ceny boli neuveriteľné... za sklenený poldecáčik s názvom mesta cca 5 Eur, magnetka 4 Eurá... som rada, že sme sa tým nedostatkom možností nenechali hneď zlomiť na nejakú kúpu, ktorú by sme potom ľutovali...Na ďalší deň sme totiž navštívili hrad Bran (akože Drakulovo sídlo) a napodiv toho, že je to možno najnavštevovanejšie miesto v Rumunsku, ceny tu boli zlomkové....
Vyššie som už naznačila, že ceny boli vyššie ako v našich košických podmienkach. Pre ilustráciu napr. lacnejšie pizze (Margarita) od 6 Eur vyššie, normálne jedlo od 10 Eur vyššie. Aj keď som veľa v sprievodcoch čítala o typických rumunských pokrmoch, ktoré treba istotne ochutnať, nájsť takéto jedlo v Bukurešti bolo takmer nemožné. Krájanú typickú kukuričnú kašu sme našli až na Brane a v posledný deň pri ceste na stanicu na „stojáka" v jednom bufete. Ináč na každom kroku döner, čo sa zjavne v podmienkach Európy stálo národným jedlom alebo čím... Ceny potravín v obchodoch vyššie ako u nás... avšak nechýbali digitálne cenovky, ktoré som po Rumunsku videla prvýkrát u nás v jednom nemenovanom obchodnom reťazci tento víkend. S tým sa mi naskytuje otázka, koľko tak môže byť priemerný príjem v meste, pretože oficiálny údaj (čistý), v hodnote 350 Eur zjavne tu nebude reálny. Aj keď niektorí kolegovia z mojej profesie prezradili čo to, musím povedať, že im môžeme iba slepo závidieť...
Mňa ako učiteľku snáď veľmi prekvapilo množstvo (aj keď starších) kníh predávajúcich sa pred univerzitou. Neskutočné množstvo stánkov, ktoré na noc prikryjú igelitom, priložia knihami alebo tehlami a do druhého dňa prečkajú. Ktovie, či by u nás ostala aspoň jedna do ďalšieho dňa... Niežeby bol taký záujem o čítanie, ale naša mládež by ich použila na rôzne iné zmysluplné účely. No každopádne, podobnosť s Bulharskom je oslepujúca (o čom niekedy inokedy), ľudia srdeční, krajina prenádherná, určite treba vycestovať na sever do Transylvánskych Álp. Na to nám náš jednodňový výlet nestačil, tak snáď niekedy nabudúce...
