My sme sa tu vybrali začiatkom decembra a preto si naša výbava okrem pevných nervov vyžiadala aj výbavu do zimného počasia. No zaručene nikto neoľutuje. Jedinečné a očarujúce miesto.
Plánovali sme v tejto oblasti stráviť viac dní, takže sme sa neďaleko vstupnej brány národného parku aj ubytovali. Kto očakáva „full service“, v zimnom období na neho môže zabudnúť. Stravovacie zariadenia sú otvorené v obmedzenom režime, treba sa vysporiadať aj s absenciou kúrenia v izbách (tie kvalitnejšie sú vybavené klimatizačnými jednotkami s kúrením, tie lacnejšie vyhrievacou elektrickou podložkou do postele). Ale ako som už spomínala, „pocit súkromia“ v ináč masovo domácim obyvateľstvom navštevovaných oblastiach to vynahradí dokonale. No prináša to aj zábavné situácie. Tie väčšinou vychádzajú z odlišnosti kultúr a najmä našej neznalosti jazyka, no svetoznáme sú aj rôzne vtipné piktogramy či anglické nápisy.
Ráno sme sa postavili do radu za niekoľko desiatok domácich. Veľkolepý portál nám oznamoval, že tu sa dostaneme do zasľúbenej zeme. Väčšina parkov je v tomto období a v týchto nadmorských výškach zatvorená a do takmer všetkých sa platí vstupné. To na tieto pomery nie je nízke (pohybuje sa od 10 Eur vyššie), ale domáci z miest si ho dovoliť väčšinou môžu. Po počiatočných komunikačných problémoch na pokladni nás prúd ľudí viedol k autobusu. Pokúšali sme sa nejako zakúpiť si lacnejší lístok, že pôjdeme na turistiku, a pani zasa nerozumela, ako si v takom obrovskom parku chceme pohybovať bez autobusu.
Národný park sa rozkladá na okraji tibetskej náhornej plošiny v nadmorských výškach 2000-4500 m a tým zahŕňa viacero ekosystémov, ale hlavne je plochou rozsiahly. Od vstupu do národného parku je najjednoduchšie sa premiestniť autobusmi. Má dve hlavné vetvy (v dvoch dolinách) so značným výškovým rozdielom a preto sa odporúča vyviesť sa do najvyššieho miesta a od neho pešo alebo autobusmi postupovať nadol. Autobusy chodia pravidelne, každých pár minút a stačí nastúpiť. Každá zastávka je výborne označená a disponuje aj vyčerpávajúcim popisom. Sociálne zariadenia sú na každom kroku. Perlami parku je obrovské množstvo vodopádov rôznej výšky a tvaru, tyrkysovo modré jazerá, nekonečné lesy, ukážky tibetskej architektúry aj kultúry a pridanou hodnotou zimného obdobia je ľad a zamrznutá krása.
Na národný park si treba určite vyčleniť aspoň jeden deň, lístok sa kupuje na každý deň samostatne. V zime je časť chodníkov uzavretá z dôvodu sucha a rizika požiarov. Treba to rešpektovať už len z úcty k domácim. Hneď po vystúpení z autobusu na hornej stanici 3101 metrov sme sa preventívne oddelili od masy turistov. Domáci preferujú tzv. prehliadku parku. Pozostáva z vystúpenia z autobusu, odfotenia si jazera resp. vodopádu, prípadne sa prezlečenia do nejakého tradičného odevu a stvorenia aranžovanej fotky. Následne znova nastúpia do autobusu a odvezú sa o kilometer nižšie kde sa daný „príbeh“ znova opakuje. My sme predsa len trošku iní, a aj s rizikom toho, že nestihneme prejsť všetko, sme sa zhora vybrali peši.
V nižšie položených častiach parku trvalo žije obyvateľstvo, asi 1000 ľudí. Tí pre turistov ale aj svoju potrebu vyrábajú tradičné výrobky, ich príbytky a chrámy sú vyzdobené tibetskými vlajočkami, na riečkach sa veselo točia „mlyny šťastia“. Fotky hovoria za všetko, čo na to poviete? ...
