Takmer vôbec som ho nepoznala a ani si ho nepamätám.Viem o ňom len z rozprávania svojich rodičov a jeho tvár poznám len z fotografií.Ale jedna vec ma mrzí.Bála som sa ho.Spustila som nekontrolovateľný krik keď sa ku mne priblížil.Mrzí ma, že zomrel s pocitom , že sa ho bojí vlastná vnučka.Viem nemohla som za to, ale mrzí to.Mrzí ma,že ma nevidel rásť.Mrzí ma ,že nevidí ako sa zo mňa stáva právnička.Viem,že by bol na mna hrdý.Verím,že by sme si rozumeli a mali by sme si čo povedať.Vždy keď si naňho spomeniem tisnú sa mi slzy do čí a neviem tomu zabrániť.Minule som našla od neho pozdrav z liečenia.,,Svoju vnučku Ľubku pozdravuje dedko,"stálo v ňom.Veľmi by som sa s ním chcela stretnúť ale keďže zomrel tak to nie je možné.Zomrel pred devätnastimi rokmi v dedine,v ktorej žil a dlhé roky pracoval ako obchodník.Zomrel , pretože v tej dedine nebol chodník a šiel po nesprávnej strane cesty.Zomrel ,lebo šofér nedával pozor.Mohol ešte žiť nebyť týchto okolností.
Na záver chcem dodať:
Dedko prepáčte
2. feb 2007 o 10:56
Páči sa: 0x
Prečítané: 421x
Dedko,prepáčte...
Dnes už nie je veľmi v móde mať v úcte starých ľudí.Dnes sa preferujú iné hodnoty.Viem,možno to znie konzervatívne od mladého človeka, ale mám rada svojich starých rodičov a vážim si ich.Mám ich rada takých akí sú.Aj s ich chybami.Mám to štastie,že ešte žijú takmer všetci moji starí rodičia.Ale jeden chýba.Jeden kúsok do skladačky ľudí,ktorých mám rada.Môj dedko.Mala som asi tak 2 roky keď zomrel.
Ľubica Gibová
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
