Jeden z prvých dojmov bol pri každom meste rovnaký. V Španielsku sa rodia tí najlepší architekti! Prichádzate do Valencie a všade vidíte najrôznejšie moderné výškové stavby, ktoré však vôbec nepôsobia unisono – chladne, účelovo, i keď super prakticky, no zároveň super nudne. Každá jedna budova tu, i keď tiež vystavaná z oceľových panelov a sklenených tabúľ, slúži napriek tomu aj niečomu navyše, než len samotnému účelu stavby – čiže jej obývateľnosti. V španielskych metropolách tieto budovy zároveň lahodia oku, fascinujú, sú zaujímavé svojou členitosťou, pôsobia zeleno a ekologicky, sú nápadité svojou štruktúrou, originálne svojím dizajnom.
Na druhej strane máte vo Valencii historické centrum, kde sa vďaka krásnym, zrekonštruovaným a veľmi dobre udržiavaným bielym budovám typu „Hotel Savoy“ cítite ako v kúpeľnom meste. Široké, svetlé vydláždené ulice pôsobia čistučko, vyleštene, nikde nevidíte odpadky. Bohato striekajúce vysokánske fontány a exotické palmy tiahnuce sa pozdĺž každého bulváru dodávajú miestu ten pravý mediteránsky štýl.
Na každom rohu je samozrejme otvorený bar, kde sa na pulte nachádzajú tzv. „tapas“, čiže obložené chlebíčky po našom. Jeden stojí 2,50 Eur a platí sa podľa toho, koľko vám po nich ostane na tanieri špáradiel.
Ja som sa však nechala zlákať miestnou letnou alkoholickou pochutinou – ovocnou sangriou a z jedálneho lístka som zvolila morskú špecialitu vo viere, že tu musí byť čerstvá – objednala som si grilovanú sépiu, ktorú som dovtedy poznala iba ako sépiovú kosť pre moje domáce kanáriky. Mäso sépie je akosťou veľmi podobné chobotnici alebo kalmárom – snehobiele, tuhšie, pri žuvaní trošku ako guma, no napriek tomu (alebo možno vďaka tomu) veľmi lahodné.
Na konci mojej poobedňajšej prechádzky historickým centrom Valencie som pri krásnej budove hlavnej stanice natrafila na pamätihodnosť veľmi podobnú rímskemu koloseu, avšak oveľa mladšiu a preto nie zruinovanú samozrejme. Bol to štadión, kde sa konávajú býčie zápasy – Plaza de Toros. V ten večer sa tu však konala exhibícia tradičných konských záprahov valencijskej komunity. Za 5 Euro som si kúpila lístok už len pre to, aby som otvorenú arénu mohla vidieť zvnútra. Možno viac, ako samotná prehliadka kočov, v ktorých sedeli komparzisti oblečení v tradičných španielskych kostýmoch, ma zaujali samotní Španieli sediaci v hľadisku. Obrovské skupiny rodinných príslušníkov od starej mamy, deda až po vnúčatká, stále sa pristavujúci nejakí priatelia, bezprostredné vzťahy medzi rôznymi generáciami svedčia o oveľa väčšej družnosti týchto ľudí, o obrovskej hodnote rodiny v jej najširšom rozmere vrátane bratrancov a sesterníc z druhého kolena, o inom spôsobe života, v ktorom sú ľudia otvorenejší, orientujú sa viac na život vonku. Tak ako francúzsky osvietenský filozof a spisovateľ Ch. L. Montesquieu už v 18. storočí vo svojom diele Duch zákonov zadefinoval tzv. geografický determinizmus, podľa ktorého geografické činitele ako podnebie, rozloha a poloha štátu majú zákonitý vplyv na ducha každého národa, nemožno „horúcejšiu krv“ tohto typicky južanského národa teda nepripísať aj horúcejším klimatickým podmienkam.
