Všade ide o to, zastaviť túto epidémiu a i keď úmrtnosť vírusu nie je údajne veľmi vysoká, tieto okolnosti sa môžu vyvinúť rôzne, vírus môže zmutovať a úmrtnosť sa môže zvýšiť. V Taliansku len za včera (15 marca) pribudlo zaokrúhlene takmer 4000 prípadov a takmer 400 ľudí zomrelo (https://bit.ly/3aXgYrK). To je na kolene vypočítaná 10% úmrtnosť!
Nechcem sa tu nominovať za žiadneho odborníka na koronavírus. Jediné, čo chcem, je písať úprimne a zdieľať s vami svoje domáce väzenie, snáď to niekomu pomôže, ako to zvládnuť. Žijem sama v bruselskom byte a mám veľké obavy, ako to tu zvládnem bez rodiny. Pravdupovediac, obavy ma premkli v piatok, bol navyše piatok 13-teho, takže sa mi ani nemožno čudovať. Ráno som vstala a dočítala som sa v novinách, že zatvoria všetky školy, obchody, kultúrne podujatia. Nikdy som nič podobné nezažila, veď koniec koncov drvivá väčšina z nás nikdy nič podobné nezažila. Možno ešte zopár žijúcich veteránov z 2-hej svetovej vojny sa len pousmejú nad našou panikou, no pre nás je toto snáď najväčšia existenčná pohotovosť našich čias. Nikdy ma ani len vo sne nenapadlo, že sa budem hnať do supermarketu, aby som mala čo jesť, keby sa zavrelo úplne všetko.
A tak som v to ráno, piatok 13-teho vstala, uvedomila som si realitu, ihneď som prehodnotila priority a napísala som do roboty, že budem meškať, lebo musím ísť v prvom rade do potravín, nakúpiť si nejaké zásoby. Nikdy by som nepovedala, že to, čo ma tam stretne, ma vydesí ešte viac. Prichádzam k supermarketu a vidím desiatky ľudí, ako ovešaní taškami a s plnými kuframi áut, opúšťajú obchod. Vojdem do obchodu a prvé, čo uvidím sú prázdne regály so zeleninou a ovocím. Situácia nie je o nič lepšia pri regáloch s cestovinami, ryžou, či zaváraninami. Akokoľvek sa snažím zachovať chladnú hlavu, nedarí sa mi to. Začne mi hučať v hlave, zvýši sa mi tep a cítim, ako ma premkýna vlna paniky. Neviem, čo skôr. Mám začať brakovať čokoľvek mi príde pod ruku? To, čo si normálne kupujem, už nemajú. Žiadne zemiaky, žiadna cibuľa, žiadne banány, žiadne vajíčka, žiadne tuniakové plechovky. Wow, naozaj som sa cítila bezradná. Zastavím sa v jednej uličke, pretriem si sluchy a zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. Chvíľu tu stojím, predýchavam svoj vlastný strach a snažím sa aktivovať rozum. Môj plán bol prísť si nakúpiť potraviny na týždeň a k tomu dokúpiť nejaké trvácne zásoby. Chlieb, šunku aj syry majú, tak ako normálne. Takže jedlo na týždeň dopredu si zabezpečím. Prvý záchytný bod.
Držím sa plánu a kúpim si pečivo, štangľu salámy a ‘Vache qui rit‘ (v podstate naša Karička). Bohužiaľ mi chladná hlava dlho nevydrží, vidím ľudí, ako vyprázdňujú regály a mňa znova začne chytať panika, že kým si tu ja vyberám rýchlo skaziteľné potraviny, ostatní mi zatiaľ rozoberú všetky konzervy. Znova mi začína hučať v hlave. Nádych, výdych. Čo je môj druhý záchytný bod? Nakúpiť si nejaké zásoby. Fajn, nebude to to, čo som chcela, ale nejaké alternatívne produkty stále ešte majú. Beriem instantnú quinou, kuskus, čalamádu, zavarenú špargľu, hrášok, mrazený špenát, dokonca sa mi ujde aj paradajková omáčka Arabiata. Spracujem svoju úzkosť a vravím si, že som v podstate zvládla tento nákup a že v podstate mám, po čom som prišla.
Postavím sa do šóry. Šóra na hodinu. Stojím tam a vidím, ako ľudia bez masiek, bez rukavíc, všetko chytajú, rozprávajú sa, nikto od seba nestojí na 1 meter ale oveľa bližšie. Chytá ma nová vlna zúfalstva. Uvedomujem si, že som v obchode s minimálne 100 ľuďmi a hocikto z nich môže byť nakazený. Asi som sem vôbec nemala chodiť. Ale mala som na výber? Veď predsa musím niečo jesť. Upokojujem sa racionálnym dôvodnením. Proste tu musím byť a prežiť to. Vidím pokladníčky, ktoré sú vystavené všetkým nám, nemajú žiadnu rúšku, berú peniaze alebo platobné karty od ľudí, nijak sa nechránia. Celé zle. Už nech zaplatím a vypadnem odtiaľto. Čas si krátim telefonátmi mame, kamarátom, četujeme pod každou chvíľou. Našťastie sa internetom šíria aj vtipy o koronavíruse. Ako sa čoskoro nebude platiť peniazmi ale útržkami toaletného papiera a podobne. To mi zdvíha morálku a odľahčuje situáciu.
Môj ranný zážitok v supermarkete bol veľmi nepríjemný. Nikdy som nebola v podobnej situácii a trvalo mi dobré 2 dni sa trošku upokojiť. Zabarikádovala som sa doma a začala som presviedčať iných o nutnosti preventívnych opatrení, o zodpovednosti voči iným aj nám samým. Chcem, aby sa život vrátil späť do normálu. Aby som si mohla znova začať plánovať prázdniny, aby som s priateľmi opäť mohla zájsť bezstarostne na vínko, aby som bez problémov mohla prísť domov na Slovensko za rodinou. Pretože toto všetko chcem, ostávam doma, a začínam písať tento denník. Každý deň budem podávať hlásenia, ako to zvládam, čo robím a kam to celé posúva mňa i našu celú spoločnosť.
Oranžová farba je počet nakazených, modrá je počet zdravých a ružová je počet zotavených. Podľa simulácií v grafoch vidíme, že len skutočná domáca izolácia dokáže kontrolovateľne znížiť počet ochorení a udržať relatívne optimistické množstvo zdravých ľudí.
Držte sa všetci a prosím neberte to na ľahkú váhu. Nech sa radšej potom všetci smejeme, ako sme to zbytočne nafúkli, no v tejto chvíli to nevieme odhadnúť a preto buďme rašej preventívne opatrní.
