Piskot platonicko poloprázdnych výkrikov v pustatine,
komické gestá klauna na trojkole
zanikajú v diaľke
fontány myšlienok.
Raz od Ábela, raz od Kaina.
Takto;
asi šesťnásť rokov po škôlke,
vyzerá žeravé vnútro mojej planéty.
Pajác;
z handier, čo recituje Danteho a Šejkspíra,
bábka s úsmevom míma od ucha k uchu.
Či elegán, s nóbl štýlo, vzácny ako líra
pofukovaná vetrom na vyšľapanom námestí
v suchu,
vycibrených podobných slnečníkov všeobecného sluchu.
Kto má právo tvrdiť, že je viac ?
Jeden;
alebo druhý ?
Vysmrkal som svoju bolesť a utrel slzy
do papierovej vreckovky
a všetkým tvrdím, že
dielko, tieto mokré vpíjavé kruhy,
je krajšie ako Mona Lisa.
Niekto zabodol nevyvarenú ihlu do môjho výkriku.
Vyfučal
a niekto zaťato hlása, že všetko, čo
po ňom ostalo, je objektívne hladné prázdno.
Hlúposť,
počul som už kadečo,
ale ako môže
povedať, že moje prázdno je prázdno ?!
Keď už, tak radšej plné prázdna
subjektívnych ideálov zhluknutých v ničom.
Ja osobne tvrdím, že moje prázdno je plné a pusté len
pre tých, ktorí sa stavajú k lastovičkám bičom.
Červený prach v pustatine, konvalinkovitý, spod klaunovej trojkolky
sa rozpíja v žltkastom svite hviezd očí,
belučkého míma, ticho sa usmievajúceho
na mračná poloprázdnych výkrikov, skočí
si na jednej nohe do srdca.
Po ďaľší platonický dotyk
"Prázdna".
