Že sme taký nepotrebný.
Sedím sám v tichu, uprostred lesa,
bdiem, nad rozmanitou krajinou zázrakov,
zbieram silu, strach vo mne klesá.
Počúvam vtáčí spev, prekrásnych nárekov.
Zahadzujem poslednú cigaretu do záhuby,
hľadím na čiernobiely svet za mnou,
začali sa míňať moje posledné zásoby,
smiechu.
Keď som sám, celý svet ide stranou.
Sedím sám v divadle šumiacich stromov,
kde každý živočích má právo na všetko,
nie je to krajina ustálených zhonov,
ako je tá naša, preto ľutujme to trpko.
Sme tak vzdialený od harmónie,
zaslepený našou potrebou a závisťou,
nedokážeme strachu povedať nie,
ubíjame sa radšej vlastnou márnosťou.
Uvedomme si:
Neprišli sme na svet roniť slzy,
ale milovať, smiať sa a víťaziť.
Verím že toto nie sú prázdne múzy,
snaž sa z každého okamihu, lásku vyťažiť.
