Včera, keď sa moja osudová láska na celý život, so mnou dvadsiaty ôsmi krát rozišla, bolelo to najviac zo všetkých rozchodov. Zo všetkých vecí, čo sa mi kedy stali. Ostal som len prikovaný v aute o sedačku ako socha a Boh mi držal všetky zmysli v šachu. Nevedel som reagovať, rozprávať, rozmýšľať, odpovedať... Jediné, na čo som sa zmohol, bolo naštartovať auto a odísť preč domov. Nedokážem to pomenovať prečo. Hneď, ako som prišiel domov som sa silno rozplakal. Naposledy mi takto tiekli slzy, keď som si pre niekoľkými rokmi na futbalovom zápase roztrhol krížne väzy v kolene. To boli ale nedobrovoľné slzy. Vyšli samé. Potreboval som vtedy dokonca kyslík. Teraz som potreboval len celý vesmír zázrakov. Plakal som tak silno, že som na chvíľu omdlel. Zabudol som, že ak máte záchvat a po tvári vám tečú hektolitre sĺz, nemali by ste zabudnúť pritom dýchať. Zovrelo mi hrdlo a na malú chvíľu som omdlel. Asi po minúte som sa zobudil a slzy sa valili ďalej. Jediné čo ma napadlo, bolo ísť do sprchy a nastaviť kohútik na najchladnejšiu vodu. Mrazivá voda mi tiekla po nahom tele. Silno som kričal od chladu, aby som aspoň na chvíľu prestal plakať a nemyslel na to. Ale nepomohlo. Slzy sa iba strácali v ľadovom prúde vody. Vyšiel som zo sprchy a ľahol si mokrý do postele. Vankúš bol celý premočený za pár sekúnd. Tú bolesť by som jednoducho prirovnal k tomu, ako keby vám pred očami niekto zavraždil pár vašich najbližších,,, Krát milión... Chcel som si zavolať záchranku aby ma odviezli k psychiatrovi, (lebo vraj je to uvedomelé) ale hneď ako som zobral mobil do ruky, vybil sa. Slzy sa nezadržateľné valili po tvári a duša sa pomaly vytrácala...
Ráno som sa zobudil okolo šiestej. Myslím že som spal tak hodinu. Mal som celú tvár od slanej vody. Vankúš bol stále celý premočený. Srdce som necítil. Jediné čo ma napadlo bolo sa obliecť a ísť na bicykel. Je to jedno z mojich najlepších odosobnení. Okrem litra vodky a šesť pív. Človek sa občas potrebuje totálne zblázniť. Niekedy dokonca bez dôvodu. Na to, som zatiaľ nedozrel.
Naplnil som 1,5l fľašu vodou zobral do ruksaka jednu horalku a vyrazil na bicykel do Popradu. Absolútne som nevládal a myslel som že sa po asi 5km vrátim domov. Ale takto som to nikdy nerobil. Na bicykli som dokázal dreť do mdlôb. A šesť krát dlhšie. Aspoň som si to myslel. No bohužiaľ som sa mýlil. V Poprade som si dal pivo s vodkou. Hneď ako sa čašníčka otočila a stratila sa vo vnútri som to rýchlo exol a bez zaplatenie odišiel preč na bicykli. Nebolo to prvý krát...
Mal som za sebou asi 30km a pociťoval som prvé mierne kŕče tak som si dal horalku. Bol som totálne duševne a psychicky vyčerpaný ale verte alebo neverte, je to najlepšia motivácia na fyzickú záťaž. Hoci som chcel každý meter zosadnúť z bicykla a navždy odísť niekam preč a nikdy sa nevrátiť, bicykel mi dával stále novú formu žitia. Asi po 50km som vypil posledný dúšok vody. Bol som bez jedla, vody na klasickej asfaltke niekde ďaleko v zabudnutom lese. Od domova som to mal nejakých 30km. Bolo mi to jedno, išiel som ďalej. Je to jediná forma trýznenia ktorú milujem. Hoci som sa teraz silno prepočítal. Zrejme deficit spánku a mrazivá diera vo vnútri z ktorej vytekala láva...za ďalších asi 10km som dostal silný kŕč do pravého lýtka musel som okamžite za jazdy zosadnúť z bicykla. Bola tam nádherná obrovská zelená lúka. Chcel som sa napiť tak som vybral fľašu z ruksaku v tom ma zamrazilo. Od nejakej civilizácie som to mal približne 40km a bol som bez vody, jedla a totálne dehydrovaný. Povedal som si že nemôžem ísť ďalej a musím sa ihneď otočiť.
Naspäť som išiel tempom ktorým by ma obehol aj chodec. Začalo sa mi silno zahmlievať pred očami ale pokračoval som ďalej. GPS aplikácia mi do slúchadiel zahlásila, že mám za sebou 70km. Stále zvyšných 30km. Vedel som že to nezvládnem. Mokré spotené tričko som mal totálne prepotené a prilepené na krížoch. Triaslo ma od zimy, kŕče v nohách už som hádam ani necítil a začali sa mi očí tlačiť slzy zo silného vetra. Z ničoho nič sa mi zahmlilo pred očami a videl som len obrovský čierny fľak. Spadol som z bicykla rovno na pravý lakeť. Silno som zahrešil, hoci z toho sucha v ústach som ledva dokázal hovoriť. Bolo to ako keby ste mali plné ústa sypkého piesku. Krvavú lakeť som utrel do bieleho trička, sadol na bicykel a z vyčerpaného tela na smrť som pokračoval ďalej. Na sekundu ma napadlo že si zavolám záchranku ale mobil som nechal doma. Opäť som chytil silné kŕče, tento krát do obidvoch lýtok a pravého stehna. Zišiel som z bicykla a rýchlo si ľahol do stredu cesty tak, aby som mal obe nohy vystreté. Takto som tam ležal niekoľko minút. Nedokázal som sa postaviť. Začalo mi niečo kvapkať na tvár. Otvoril som oči. Bol to dážď. Bola to druhá najkrajšia vec, čo sa mi dnes stala. Pomaly dážď silnel a tak som tam len tak ležal v strede cesty a chytal kvapku po kvapke. Asi po 5minútach som bol celý rozmočený ale trocha som sa konečne napil. Pozbieral som všetky moje rozhádzané kosti, sadol na bicykel a s polomŕtvym telom, pokračoval ďalej. 80km mi zahlásila aplikácia. Mal som pred sebou posledných necelých 20km. V očiach úplne zatmenie, dýchal som posledným dychom ale pokračoval som ďalej. Vedel som, že nemám šancu.
Po 7km moje telo skolabovalo. Hypoglykemický šok. Normálne som za jazdy odpadol z bicykla z krajnice cesty do kanála. Neviem ako dlho som tam ležal spolu s bicyklom, ale prebudil som sa. Pamätám si ako mi dvaja úžasný ľudia pomáhali vstať. Pamätám si ako ma nejaké auto vezie domov. Netuším či som im bol schopný povedať adresu ja alebo si to pozreli z občianskeho. Viem že som pár slov s nimi prehodil a opäť upadol do bezvedomia. Posledné čo si pamätám, je
tvoj záblesk reality ako ma držíš za ruku...
