Do cesty sa nám , ale postavila prekážka vo svojej podstate opodstatnená a to brána campusu, ktorá nešla otvoriť. Je nutné poznamenať, že fungovala na princípe čipu. Teda každý študent ubytovaný vo vnútri campusu mal svoju kartu, pomocou ktorej otváral bezdotykovo bránu. Tá však bola zavretá. Nestalo sa to prvýkrát a pre toto mali Taliani riešenie vo forme použitia vlastných rúk a síce, že ste mohli bránu vlastnoručne otvoriť a zatvoriť.
Lenže v tento deň bola brána zablokovaná a zamknutá. Nepomohlo ani s rukami ani bez ( žeby paralela s „with or without you?) .Službukonajúci strážnik tam samozrejme nebol a tak sme zháňali číslo na strážnu službu. Tí nás ubezpečili, že za chvíľu tam strážnik bude a vysvetlili vzniknutý problém tým, že je práve čas striedania pracovných zmien. To, ale treba vedieť, že čas v Taliansku má úplne iné kvantitatívne hodnoty ako u nás. Keď niekto v Taliansku povie, že za 15 minút, pokojne rátajte so 45 minútami a viac.
Našťastie sú študenti veľmi vynaliezaví a tak zapli repráky v aute na plné pecky a začala sa párty za bránou. Iróniou bolo, že s nami mali ísť aj kámoši, ktorí nebývali v campuse a tí zas čakali pred bránouJ
Strážnik nakoniec prišiel všetkým sa ospravedlnil, aj keď nám to moc nebolo platné, pretože sme koncert zmeškali a klub bol beznádejne natrieskaný. Ešte aj nájsť miesto na parkovanie je v sobotu umením, pretože sa v priemere krúži tak pol hodinu, kým sa nájde nejaké voľné miesto.
Trošku rozladený z tejto situácie sme sa vrátili do campusu a začali ďaľšiu párty(už ani neviem, ktorú v poradíJ).
Nakoniec všetko dobre dopadlo ako v nejakom dobrom americkom filme, aj keď si neviem predstaviť, ako by sa do campusu dostala rýchla zdravotnícka služba alebo hasiči, keby sa tam niekomu stalo. Ale „ grazie a Dio“ nič sa nestalo.
