Keď letecké odbory vybojujú jeden deň v Kanade.Aj nechtiac.

S tri a polhodinovým meškamím, konečne nasadáme do lietadla. Šanca, že v Toronte stihneme spoj je mizivá. V Toronte však meškáme 20 minút. Trošku síce dúfame, že nás lietadlo počká, veď hlavne pri kooridnovaných letoch v EU je to bežné. Ale bezpečnosť je bezpečnosť. Najskôr musíme prejsť vstupnou kontrolou do Kanady. Potom sa ešte prihlásiť na lety od USA. V duchu hromžíme.My ešte ako tak, ale Američanka, ktorá sa sťažuje pri okienku, že bude mať prúser v robote je na tom rovnako ako my. Aspoň, že aká taká spravodlivosť.

A teraz ďalší šok, musíme si vyzdvihnúť batižinu, čo nechápeme (však bola označená do destinácie) a opäť sa musíme začekovať na let do USA. Tak načo?

Samozrejme, že pri okienku nám povedia, že to nestihneme a hádžu si zodpovednosť medzi Austrian airlines, United airlines a Air Canada. Aj keď sú všetky aerolínie v konzorciu Star Alliancie, majú problém s koordinovaním svojej činnosti, pretože sa napríklad Air Canada nemohla dostať do rezervácii United Airlines, s ktorou sme mali pokračovať.
Nakoniec dostávame poukaz na nocľah v blízkom hoteli. Ideme sa ešte kuknúť o polnoci do nočného Toronta, pričom padá sneh s ďaždom a pocitovo je dosť chladno. V diaľke sa ukáže CN Tower, na viac moc nemám chuť. No aspoň si nohy natiahnem. Ráno na letisku ďalší šok. Slečna z check-in od nás pýta peniaze za batožinu. Len , že nám oči nevypadli z jamiek. Že už bolo všetko zaplatené, zistí asi po 5 minútovom presviedčaní a pustí nás. Ešte vstupná kontrola do USA, pričom som smutný, že nikto odo mňa nechce formulár ESTA no a už sme nad USA.

Cool deň.



Takže všetko zlé je na niečo dobré. Sláva leteckým odborom:-)