Keď už mali niektorí dobre pod čapicou, zrodil sa v ich hlave nápad ísť do Monte Carla. Je to ich akási tradícia chodiť v noci do Monaca, ktoré je odtiaľto vzdialené asi dve hodinky autom.
Otázku:“Chceš ísť do Monte Carla?“, som bral ako vtip a zo srandy som súhlasil.
Nato sme sa osádka piatich ľudí vyštartovali smerom ku kniežactvu, známemu aj ako daňový raj pre športovcov a vyznačujúce sa vysokou hustotou boháčov na meter štvorcový. Trošku som mal obavy, keďže aj šofér bol jemne „pod parou“. Ale postupom času som sa upokojil, napokon pitie a šoférovanie je tu úplne bežné. A oficiálne aj tolerované.
Cestou v aute mi Taliani zaspievali svoju hymnu a zanadávali na Francúzov, svojich odvekých rivalov. Do Monte Carla sme dorazili asi okolo polnoci a hneď sme sa vybrali do jedného z kasín.
Hneď pri vstupe mi ochranka zobrala foťák a tým zmarila šancu zväčniť moje ojedinelé zážitky z hazardovania v kasíne. Premenil som si až 5 EURJ a poďho utrácať. Samozrejme, že som nevyhral nič a ostatní boli na tom podobne. V porovnaní s unudenými párikmi, ktorí utrácali v násobkoch mojej premenenej hodnoty, som sa cítil prinajmenej smiešne.
Po skončení nášho „kvázihazardovania“ sme si pozerali aspoň nočné mesto. Konečne som na vlastné oči videl zákruty a tunel z pretekov F1, jachty boháčov a kniežací palác. Okolo štvrtej nad ránom sme zakončili naše putovanie.
Myslím, že to stálo za to.J
