Tí uviedli, že nie sú schopní zabezpečiť požadovanú a objednanú dopravu v plnom rozsahu, pretože im chýba približne 300 miliónov SK. Tie žiadajú od ministerstva dopravy pôšt a telekomunikácii (MDPT). Ministerstvo zase vyhlásilo, že samosprávne kraje, v ktorých je pôsobnosť za regionálnu autobusovú dopravu, dostali o 1,5 miliardy finančných prostriedkov naviac a teda chýbajúce prostriedky určite nájdu vo svojich rozpočtoch. Samosprávne kraje zase tvrdia, že ich rozpočty sú napnuté a nebudú mať dostatok financií pre dopravcov. Dopravcovia preto vyhlásili, že ak nedostanú požadované peniaze, budú nútení pristúpiť k opatreniam zabezpečujúce ich finančnú stabilitu. Preložené do zrozumiteľnej reči, porušia spoje, prípadne spoje budú jazdiť v obmedzenom množstve alebo ako počas víkendu. Pekný kolotoč, ak nie rovno „cirkus“.
Ak by sme sa pozreli na celý problém v skratke, zistíme, že samosprávne kraje uzatvárajú zmluvy o výkone vo verejnom záujme s príslušným autobusovým dopravcom. Keďže určitým skupinám obyvateľstva ako (žiaci, ZŤP,ZŤP-S, dôchodcovia) sa poskytujú zľavy na cestovnom, týmto dopravcom vznikajú straty z dôvodu poskytovania takýchto zliav. Tieto straty sa zaväzujú hradiť práve samosprávne kraje práve na základe zmlúv o výkonoch vo verejnom záujme. Dopravca, ale musí deklarovať, že mu vznikli preukázateľné straty z dôvodu vykonania takýchto výkonov.
Takáto preukázateľná strata sa určuje na základe Vyhlášky MDPT č.151/2003 Z.z. ako rozdiel medzi ekonomicky oprávnenými nákladmi, primeraným ziskom ( vypočítané ako určité percento z ekonomicky oprávnených nákladov) na jednej strane a na druhej strane tržbami z regulovaného cestovného a výnosmi vyplývajúcimi z poskytovania týchto výkonov. V zmluvách je pritom stanovené množstvo finančných prostriedkov na určité obdobie dopredu a teda nie je možné odhadnúť v plnej výške napríklad budúci vývoj cien pohonných hmôt a pod., čo sa prejaví v náraste ekonomicky oprávnených nákladov daného dopravcu.
Na túto tému bolo predostretých viacero riešení. Dopravcovia žiadali znížiť spotrebnú daň z pohonných látok. Ministerstvo financií, ale nechcelo o tomto ani počuť kvôli pochybnostiam, či by takéto zníženie spotrebných daní nemalo za následok výpadok príjmu do štátneho rozpočtu, a neprejavilo by sa do zníženia cien pre cestujúcich. Samosprávne kraje by zase chceli preniesť zodpovednosť za pokrývanie strát z regulovaného cestovného na jednotlivé ministerstvá v štýle, že za žiakov, študentov by straty financovalo Ministerstvo školstva, za dôchodcov Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny atď. Tu sa nabáda otázka, načo sú vlastne samosprávne kraje. Pripadá mi to akoby mať v kompetencii iba tie veci, ktoré sú neproblematické a tie problematické chcú presunúť na niekoho iného.
Ja sám si však myslím, že by sa malo konečne pristúpiť aj verejnému obstarávaniu na základe pravidiel hospodárskej súťaže pri objednávaní týchto dopravných výkonov ( čo dokonca aj odporúča Koncepcia osobnej autobusovej a železničnej dopravy, s dôrazom na systémové riešenie financovania výkonov vo verejnom záujme v roku 2005 a v rokoch nasledujúcich, a je škoda, že len odporúča) a zakomponovať aj určité štandardy kvality v preprave, čím by sa určite priniesla zdravá konkurencia do tejto oblasti, čo by sa mohlo prejaviť aj v konečnej úrovni cestovného.
Podobne aj problematika ekonomicky oprávnených nákladov a preukázateľnej straty by sa mala riešiť s určitým budúcim odhadom, a pomerným rozložením finančných prostriedkov pre jednotlivé obdobia za účelom minimalizácie finančných strát, prípadne vytvoriť v tarife a cenotvorbe priestor pre flexibilnejšie reagovanie. To by si asi, ale vyžiadalo aj niekoľko legislatívnych úprav. Takisto by sa malo konečne pristúpiť aj k používaniu „nekonvenčných“ dopravných systémov, ktoré dokážu kapacitne flexibilnejšie reagovať na nízky prepravný dopyt. Netreba sa potom čudovať dopravcom, že majú vysoké náklady, ak nasadia autobus s kapacitou 45 miest na linku v čase mimo prepravnej špičky, kde je priemerná obsaditeľnosť vozidla 5-7 cestujúcich. Ako sa vyvinie celá situácia, som sám zvedavý, pretože pri takomto spôsobe riešenia si budú tento problém medzi sebou zainteresovaní prehadzovať ako horúci zemiak. A samotným cestujúcim neostáva nič iné iba byť „ rukojemníkmi“ v tejto „dráme“ a čakať a dúfať na zastávke, že autobus dnes príde.
