S manželom máme malý, jeden aj pol izbový byt s jednou veľkou skriňou, do ktorej musí vojsť všetko. Oblečenie, topánky, žehliaca doska, knihy, batohy aj stan. Celý náš svet. Podľa tých vecí nás identifikujete, to sme my, mladá, mestská rodina bez detí, bez zbytočností. Každých pár mesiacov triedim a vyhadzujem. Bez sĺz a dlhého premýšlania. Čo som nenosila posledný rok ide z domu. To máme so sestrou spoločné. Neplačeme nad tým, že sme tieto šaty mali na svadbe najlepšej kamarátky, ani že tieto topánky som kupovala v období, keď som spoznala svojho manžela.
Najzábavnejšie je, keď Vám taký rodinný škrečok začne prehrabávať staré krámy a objaví v nich hodnotu vami prehliadnutú. Natiahne si na seba tričko XS, v ktorom sa už aj moja štíhla sestra cíti stiesnene a obdivuje sa v zrkadle aký skvost našiel v hromade handier. Moja rodina. Sme taká ekologická jednotka. Jeden vyhodí, ďalší ponosí. Jeden zavrhne, druhý ocení.
Ja uvažovať sentimentálne neviem. Neopatrujem porcelán po babičke a svadobné šaty mám tiež pohodené ktovie kde. Mám rada veci nové, naleštené a čaro patiny mi je cudzie. Ako preberám v skrini, tak preberám v hlave. Zabúdam. Ale viem, že niektorí majú radi tú ťarchu na chrbte, ten pocit, že sa vedia k veciam vrátiť, zaspomínať, pripomenúť, pre niečo sa mať dôvod pohádať či zasmiať.
Tak nechávam tetu tešiť sa z vyblednutého trička, mamu oprašovať šálky po starkých a otca založiť nevyužitú policu do pivnice. Sentiment je sviňa a chce pochopenie.
