Kedysi ľudia venčeniu psa nevenovali toľkú pozornosť ako je to dnes. Bundáš si maximálne pobehal po záhrade a keď sa mu zachcelo prechádzky, preskočil plot a hor sa na potuľky po dedine. Dnes sa stala z venčenia spoločenská udalosť.
Bolo Vás desať. Jedna vedľa druhej naskladané a pritisnuté blízko seba. Možno to bol strach, možno vrodená súdržnosť. Obe vlastnosti sú mi sympatické.
Sedím v kancelárii a v pravidelnom rytme si odieram podušky prstov o klávesnicu. Rádio na mňa chrčí zakaždým, keď pod oknami prejde vlak. Cestovný poriadok už poznám naspamäť. Práve naladená rádiostanica sa snaží pretlačiť pieseň pomedzi šumenie. Ide jej to len z ťažka.
Ten, kto otočné dvere vymyslel, mal určite dobrý úmysel.Večný boj s klučkami ho omrzel už za mlada. Vždy mal plné ruky. V jednej ruke stískal dáždnik a v druhej sa mu hompáľal kufrík s dôležitým obsahom. Až neskôr vysvitlo, že v ňom ukrýval nákresy čohosi dovtedy nevídaného. Dvere inteligentné a zároveň nebezpečné.
Včera som stretla dve ženy, ktoré sa snažili pomôcť a čakali pri tom podporu policajtov. Tej sa však, na moje počudovanie, nedočkali.
Bol v meste nový, ale ľudia ho hneď poznali po mene. Nikto nevie odkiaľ prišiel, ale mal veľa známych, ktorí sa za ním radi vracali. Na môj vkus bol trochu bledý. Asi z toľkej pozornosti, ktorej sa mu dostalo. Predsudky nemal žiadne, ktokoľvek sa chcel prejsť jeho útrobami vďačne ho prijal. Či sa už k nemu pocestní tackali o paličke a on ich zazrel už z diaľky alebo sa k nemu hnali na bicykli - neuhol, akoby to spravila väčšina z nás, z obavy o svoju fasádu.
Myslím, že si si ma nevšimol. Išla som za tebou dnes ráno a vliekla sa do práce. Zrazu si sa predomnou objavil s vedomím, že si dosť výrazný typ. Viem to, lebo si nezapol smerovku a to veľa napovie.
Nabiť sa energiou je možné viacerými spôsobmi. Stačí pustiť správnu pieseň, ísť na prechádzku alebo si zabehať. Ja sa nabíjam na celkom neobvyklom mieste - v domove dôchodcov.
Prišlo mi to ako skvelý nápad. Manžel bol v Nórsku dvakrát a ja som vždy s obdivom hľadela na fotky, ktoré priniesol. A tak som ochotne obetovala dovolenku pri mori, krásnu pláž a dni strávené v plavkách za krajinu plnú vodopádov, oviec, tunelov a príjemných ľudí - za krajinu, kde je príroda jednoducho iná. Dva mesiace pred odchodom sme museli zháňať náhradnú dvojicu, najlepšie s autom, lebo naša malá yariska by toho príliš neutiahla. Vedeli sme, že Evka s Robom sú spontánni a vždy túžili sever navštíviť. Preto sme im zavolali a dúfali.
Píšem z pohľadu človeka za páskou. Kričím, tlieskam, fotím. Povzbudzujem každého, kto beží okolo a vidím, že tak robia aj ostatní. Občas na seba pozrieme a žmurkneme na seba: „Ale nám to ide!"
Sentiment je sviňa. Často si ho zamieňame so sedliackym rozumom. Však tie staré krámy v pivnici, na povale, v policiach sa ešte zídu. A tak zhromažďujeme, prekladáme, oprašujeme, občas prevalíme v rukách: „Ach, áno, to boli časy. Bol by hriech to vyhodiť." Veď raz to dakto ponosí, natrie a použije. Vystaví si to doma, ako ten najväčší poklad. Tzv. škrečkovité typy zapracú svoj dom, záhradu, dokonca si dajú námahu a časť prenesú k rodine o niekoľko kilometrov ďalej, veď miesta majú dosť.
