V hlave mi hučí. Neznáma sila mi trhne hlavou vpred a vydám pridusený zvuk. Od vedľajšieho stola zaznie: „Na zdravie.“
Vzdychnem. Snažím sa byť predsa nenápadná. Od rána si staviam okolo seba múr z vreckoviek. Škoda, že nie je zvukotesný.
Zohrievam si tvár nad šálkou čaju a vdychujem horúci vzduch, čo z neho sála. Cítim med a bylinky. Vôňa, ktorá sprevádza každé prechladnutie. Predstavujem si ako ležím schúlená v posteli a vediem tichý súboj vo svojom vnútri. Viem, že moje bunky vyhrajú a prevezmú kontrolu nad situáciou. Otázne je, koľko im to potrvá.
Zvuky sú stále tlmenejšie. Už len monitor bliká o pozornosť. Znova zvyšujem biele opevnenie. Odniekiaľ doletí ďalší balík vreckoviek. „Potrebuješ ich viac ako ja.“ Kolegyňa si všimla, že mi dochádza stavebný materiál. Chce byť v bezpečí.
Zrak sa mi už kýva tesne nad pracovným stolom a zatváram oči.
Preberie ma štós papierov, ktorý pristane tesne vedľa mojej hlavy. Vystriem sa a rádio opäť zachrčí.
Bratislava – Šaľa, 14:03. Prebleskne mi hlavou.
