Práve na 1. ročníku Tatras Night Run som našla niečo výnimočné a príjemné.
Koľko krát v živote máme šancu dakoho úprimne podporiť a pochváliť? A nie len svoje deti, manžela, ale úplne cudzieho človeka. Nemusíme byť všetci bežcami, športovcami, ktorí sa ženú do cieľa. Atmosféru predsa robia ľudia po okrajoch ciest. Aspoň tak som to vnímala na začiatku pretekov.
Organizátori nás burcovali, aby sme kričali a povzbudzovali čo najhlasnejšie. Ale koho by to nevzalo?! Deduško v trenkách a tričku ukazuje kondičku, ktorú mu môžem závidieť i ja, vo svojich 28 rokoch. A za ním kráča rezkým krokom žena asi v siedmom mesiaci. V ušiach slúchadlá a na tvári úsmev, ktorým nás všetkých nakazí. Manžel ešte nie je v cieli, ale už teraz mám vďaka nej radosť. Koľko odhodlania v ženskom tele. Strácam ju z dohľadu za zákrutou, ale potom, po pol hodine a niekoľkých minútach je tu znova. Zdá sa mi to? Nie nezdá, úsmev na jej tvári je ešte väčší. Práve sa rozbieha a tlačí sa aj s bruchom za cieľovú pásku. Tlieskam až ma štípu dlane a kričím, aj keď ma z chladu bolí hrdlo.
Toto dievča sa pre mňa stalo inšpiráciou, že to môže zvládnuť každý. A tak dúfam, že o pár mesiacov, budem bežať aj ja. Možno budem predbiehať jej kočík v cieli. Možno.
