Vystupujem z autobusu v Záhorskej Vsi a pomalým, priam výletným krokom idem smerom k Morave.
Jožo ide skôr miestami kde čaká, že ho nikto nezbadá.
Stretávam ľudí, domácich. Je celkom teplo.
Jožo sa určite modlí k Bohu, aby zasa nenatrafil na nikoho.
Ľahostajne prechádzam okolo prázdnej budovy bývalej colnice. Nevšímam si ju. Akoby tam ani nebola. Veď vlastne ani nie je ! Som blízko.
Jožo tiež vie, že už je blízko. Tep mu musel vyskočiť poriadne vysoko. Potrebuje však rozvahu !
A, už ju vidím, Morava a kompa.
Jožo už ju tiež vidí, predtým však ešte ten plot. Morava až potom !
Čakám kým sa kompa otočí. Trvá jej to dlho. To je nuda ! Tiež by sa tu už konečne hodil most.
Jožo vie, že teraz prichádza najdôležitejší moment cesty.
Konečne nastupujem, platím za lístok, sadám si a čakám... Čo ale robí Jožo ? Plazí sa k plotu ? Snaží sa ho nejako preliezť ?
A je to. Stred rieky za mnou – willkommen Österreich !
Už som skoro na brehu. A v tom STOJ !!! zaznie VÝSTREL !!! a ĎALŠÍ !!! ... mnoho ďalších....
Ja som v Rakúsku, on padá mŕtvy na zem !
Na druhej strane sa nikto nič nepýta. Nikto tu nečaká a tak idem ďalej.
Je 3. júna 2008 a ja milujem Schengen !
Je 3. júna 1958 a Jožo je zastrelený na hranici ! 50 rokov.... rovnaké miesto, iná doba. 50 rokov...
Skromne venované na pamiatku všetkým, ktorí boli zabití na hranici v období rokov 1948 až 1989.
