Referendum v írsku
Presne 53,4 percenta Írov sa v referende vyjadrilo proti prijatiu zmluvy. Za bolo 46,6 percenta. Vzhľadom na celkový počet obyvateľov Írska je z globálnejšieho pohľadu potrebné uviesť tieto hodnoty v počte hlasujúcich. Proti zmluve bolo 860 tisíc Írov zatiaľ čo za zmluvu zahlasovalo 752 tisíc Írov, čo znamená, že rozdiel bol 108 tisíc hlasujúcich. Naopak Lisabonskú zmluvu doteraz oficiálne ratifikovalo prostredníctvom svojich parlamentov 18 krajín so spoločným počtom obyvateľov približne 275 miliónov. ( http://europa.eu/lisbon_treaty/countries/index_sk.htm )
Na začiatok by bolo vhodné aspoň pár vetami zhodnotiť i samotný priebeh kampane ohľadne zmluvy. Už dnes je celkom jasné, že odporcovia zmluvy v Írsku využili v rámci svojho presviedčania argumenty, ktoré často krát neboli prinajmenšom postavené na reálnom podklade. Inými slovami, fakty, ktoré sa „kampaň za nie“ snažila Írom podať, vyvolávali obavy, ktoré by sa dali zhrnúť do niekoľkých oblastí. Išlo predovšetkým o strach z oslabenia demokracie, obmedzenia tradičnej Írskej neutrality, ohrozenie určitých tradičných hodnôt, Bruselom „nadiktované“ obmedzenia či dokonca zrušenie írskeho protiinterrupčného zákona, ktorý patrí medzi najprísnejšie v Európe. Argumenty „proti“ v krajnom prípade hovorili dokonca o povinnom uznávaní manželstiev homosexuálov či uzákonení eutanázie. Nemenej dôležitou témou kampane bola i otázka daňovej nezávislosti či prípadnej povinnej daňovej harmonizácie v rámci EU. V tomto ohľade je potrebné uvážiť skutočnosť do akej mieri Íri rozumeli podstate zmluvy a tomu čo sa snaží konštituovať, a z toho vychádzajúc, do akej miery hlasovali proti zmluve ako takej, či proti určitým obavám, ktorých naplnenie by mala, podľa názorov odporcov, zmluva priniesť. I samotný Íri priznali, že zmluva sa im zdala neprehľadná, zbytočne komplikovaná a z toho vychádzajúc nezrozumiteľná. To bolo vhodným prostredím pre vytvorenie ovzdušia nejasností a obáv z negatívnych zmien, ktoré sú vždy silnejším motivačným prvkom, ako naproti tomu stojace výzvy írskej vlády smerom ku svojim občanom, aby podporili zmluvu pretože „je dobrá pre Írsko a je dobrá aj pre Európu“.
Názory eurokritikov (či europesimistov) často pracujú s tézami o bruselskom diktovaní, centralizácii a v prípade Lisabonskej zmluvy (vzhľadom na systém hlasovania, ktorý by zaviedla) aj o nebezpečnom presadzovaní sa väčšiny na úkor menšiny. Nie je ale súčasná situácia, ohľadom írskeho referenda, podobnou záležitosťou len s opačným postavením ? Dalo by sa totiž povedať, že momentálne, paradoxne únia dopláca na prílišnú silu pre zmenu menšiny. Ale ako sa zdá, je to nutná daň za demokratickosť a zároveň aj určitá (možno jediná) ochrana pred „kritickými“ hlasmi odporcov.
Ďalšie pokračovanie úvah na tému okolností írskeho referenda by už mohlo začať zasahovať do oblasti samotnej filozofie inštitútu referenda, jeho postavenia ako priameho hlasu ľudu, či ako jedného zo základných prvkov demokracie, ale i o negatívnych faktoroch, deformáciách či možnosti ovplyvňovania verejnej mienky a tým i výsledku hlasovania , ktoré referendum môže priniesť a voči ktorým nie je imúnne. Zatiaľ sa zdá, že v prípade vnútornej reformy, ale i v iných oblastiach ohľadne EU, nie je inštitút národného referenda tým najvhodnejším, najreprezentatívnejším (pomer proti/pomer za) a najadekvátnejším nástrojom na hľadanie odpovedí v otázkach európskej integrácie a politiky.
Budúcnosť Európskej únie je v Lisabonskej zmluve
Ako teda ďalej ? Vnútorná dynamika a usporiadanie vzťahov už 27 člennej únie, problematika efektívneho ale demokratického systému rozhodovania a tiež otázky akým smerom ďalej v integrácii Európy sú natoľko dôležité, že ich nezodpovedanie (v súčasnosti v podobe Lisabonskej zmluvy) by bolo veľmi chybným krokom. Minimálne krokom späť. To si však únia dovoliť nemôže, žiadny členský štát si to dovoliť nemôže. Súčasná situácia vo svete nastoľuje mnoho problémov a tiež vyžaduje mnoho riešení. Únia, v rámci synergického efektu znásobenia sily, pokúšajúca sa zastupovať 27 členských štátov a hovoriť jednotným, ale tým pádom veľmi silným hlasom má jasné postavenie, úlohu ale i zodpovednosť v riešení týchto problémov. Preto je už najvyšší čas aby sa jej pozornosť, po dlhom období hľadania vlastnej tváre, obrátila i navonok a nehľadela stále iba dovnútra, riešiac vnútorné spory. Európa, teda únia, musí prijať svoju zodpovednosť a úlohu vo svete. To jej však umožní len vnútorná stabilita, a z toho vychádzajúca sila, ktorá môže byť zabezpečená len jasným vnútorným vymedzením. Okrem mnohých iných problematík, aj toto sa pokúša vyriešiť Lisabonská zmluva.
Názory na Írske postavenie po referende
Nemožno neakceptovať vôľu Írov vyjadrenú vo výsledku referenda a referendum samotné, ale prinajmenšom tiež nemožno nebrať do úvahy a nerešpektovať vôľu krajín čo zmluvu už ratifikovali.
V aktuálne politickej situácii, ohľadom vyriešenia krízy spôsobenej neúspešným referendom v Írsku, je v kuloároch možno zachytiť mnoho vyhlásení a návrhov na riešenie. Otázkou je, ktoré dokážu aj v skutočnosti zosúladiť dva protichodné tlaky ? Jedným tlakom je nevyhnutná nutnosť akceptácie Írskeho referenda, druhým tlakom je nemožnosť zahodiť súčasný naštartovaný proces ratifikácie zmluvy, ale i jej samotná potrebnosť a z toho plynúci význam pokračovania v ratifikačnom procese v zostávajúcich (ôsmich) krajinách . Zaznievajú hlasy, reflektujúc súčasný stav a snažiac sa eliminovať vzniknutý problém, hovoriace o nastolenej potrebe vytvorenia akejsi dvojrýchlostnej únie. Na jednej strane určitý elitný klub- „proúnijné“ a prointegračné jadro okolo Nemecka a Francúzska, a na strane druhej skôr integračne euroskeptické krajiny ako napríklad Veľká Británia či Česko, pričom Írsko by bolo, na základe vlastnej vôle, zaradené práve do druhej menovanej skupiny. Ostrejšie hlasy hovoria dokonca o požiadavke, aby sa Írsko stiahlo z procesov bežiacich v rámci únie a zaujalo izolovanú pozíciu či dokonca najextrémnejšie hlasy navrhujú či požadujú, aby Írsko na základe svojho rozhodnutia z Európskej únie vystúpilo (mimo iné možnosť vystúpiť z EU zavádza práve až Lisabonská zmluva). Ak by sa naplnili takéto scenáre, išlo by o zavrhnutie samotnej podstaty a idey únie o zjednotenosti, spolupráci a schopnosti nachádzania spoločných postojov a riešení.
Rovnako silné prídu i hlasy vyhlasujúce, že projekt Lisabonskej reformnej zmluvy je po referende v Írsku mŕtvy, a požadujúce zastavenie celého ratifikačného procesu.
Zástancovia zmluvy, uvedomujúc si jej potrebnosť, chcú aby zmluva pokračovala, a preto si kladú teraz otázku: „Ako i naďalej zachovať demokratickosť procesu ratifikácie a akceptáciu zmluvy, ktorá by bola prípadným ignorovaním írskeho „nie“ podkopaná? “
Existujú riešenia prijateľné pre všetkých ?
Stredným riešením sa zdá byť nájdenie takej (politickej a zmluvne - právnej) úpravy vzťahu únie s Írskom, ktorá by síce umožnila ostatným krajinám v pokračovaní ratifikácie zmluvy a tým udržaní zmluvy „na žive“, ale zároveň by, v rámci záväznosti a postavenia zmluvy k Írsku, prenášala a zakotvovala právoplatné rozhodnutie írskych občanov vyjadrené v referende. Takýto konkrétny koncept je prinajlepšom otázkou budúcnosti, faktom ale zatiaľ zostáva, že podľa samotného znenia zmluvy, tá vstupuje v platnosť až po ratifikácii všetkými členskými krajinami. Je preto politicky veľmi zložité a právne ťažko realizovateľné uskutočniť takúto úpravu.
Novinkou by nebolo ani opakovanie samotného referenda v Írsku. Už v prípade ratifikácie Zmluvy z Nice, ktorú Íri v roku 2001 odmietli, sa pristúpilo k uskutočneniu malých zmien a následne bola zmluva o rok neskôr v opakovanom referende schválená. Obmedzením v tomto prípade je írska ústava, ktorá vymedzuje určitý časoví interval po ktorom môže byť referendum vo veci vyhlásené opätovne. To by aj v prípade jeho úspechu znamenalo minimálne určitý časoví odklad vstupu zmluvy do platnosti, ktorý je oficiálne plánovaný od 1. januára 2009. Ak by sa tak nestalo, únia by musela naďalej pokračovať vo fungovaní podľa už spomenutej Zmluvy z Nice, čiže podľa v súčasnosti platného systému. Pritom na rok 2009 vychádzajú voľby do Európskeho parlamentu a taktiež vytvorenie novej Európskej komisie a preto aj počty poslancov EP či komisárov EK by museli byť určované ešte podľa starého systému čo by neúmerne predlžovalo súčasný stav a zároveň odďaľovalo čas, keby by tieto inštitúcie mohli fungovať už na novom, efektívnejšom princípe vymedzenom v Lisabonskej zmluve.
Menej pravdepodobnou je aj možnosť prepracovania Lisabonskej zmluvy do takej podoby, ktorá by už obstála v prípadnom opakovanom hlasovaní. Je však ťažké si predstaviť hľadanie opätovného konsenzu pri prepracovávaní zmluvy, ktorej vzniku už i tak predchádzali veľmi náročné rokovania, jednania a kompromisy. Nevyriešenou časťou by tiež ostával samotný ratifikačný proces, ktorý by musel začať odznova vo všetkých krajinách a taktiež nejasnosť do akej miery by sa jej prepracovanie odrazilo aj v podpore u verejnosti.
Úskalia i v prípade pokračujúcej ratifikácie
Priamym faktorom, ktorý môže bližšie napovedať, ako bude ďalej vyzerať osud Lisabonskej zmluvy je jej ratifikácia vo Veľkej Británii. V tejto, tradične skôr euroskeptickej krajine, po írskom referende silnejú hlasy požadujúce takisto referendum ohľadne zmluvy. Britská vláda zatiaľ týmto tlakom odoláva, ale konečný stav bude známy až stredu 18. júna, kedy by mala byť zmluva definitívne schválená britským parlamentom. Či teda bude zmluva ratifikovaná, alebo či sa vôbec pristúpi k jej ratifikácii bude určitým signálom pre ostatné krajiny.
Problematickou takisto ostáva i situácia V Českej republike. Zdá sa, že zmluva tam nemá dostatočnú podporu z rôznych dôvodov, nielen u obyvateľstva, ale i českej vlády zodpovednej za jej úspešnú ratifikáciu. V súčasnosti je Lisabonská zmluva (na základe podania výboru pre záležitosti EU Senátu ČR) na Ústavnom súde Českej republiky. Ten bol požiadaný aby zmluvu síce preskúmal v čo najkratšej možnej lehote, avšak vzhľadom na zákonné obmedzenia a aj skutočnosť, že sa na jeseň budú konať voľby do Senátu, môžu tieto okolnosti zapríčiniť neukončenie ratifikácie ani do konca tohto roka (zmluva by pritom mala vstúpiť do platnosti od 1.januára 2009). Každopádne ide o systémové procesy a preto sú zaujímavejšie, z pohľadu súčasnej situácie, skôr politické vyjadrenia predstaviteľov českej vlády, ktoré možno zaradiť práve do skupiny hlasov hovoriacich o konci Lisabonskej zmluvy a tiež vyznievajúcich nie príliš aktívne v prospech pokračujúcej ratifikácie. Našťastie pre zmluvu ide iba o jedinú krajinu spoločenstva, pričom prevažná väčšina krajín, ktoré sa už stihli k situácii vyjadriť, hlási snahu a výzvu na pokračovanie ratifikačného procesu.
Konkrétne lídri krajín Európskej únie v posledných dňoch vyzývali krajiny, ktoré zmluvu ešte neratifikovali, aby tak urobili a v ratifikácii pokračovali aj napriek neúspešnému referendu v Írsku s tým , že touto situáciou, jej riešením a hľadaním spoločného stanoviska k nej sa budú vrcholný predstavitelia v rámci EU zaoberať na summite v Bruseli, ktorý sa uskutoční v priebehu týždňa (19.- 20. júna).
Osud Lisabonskej zmluvy a proces európskej integrácie zatiaľ ostáva neistý.
