Zjedla som hrianku. Iba takú „obyčajnú“ hrianku. Veď to poznáte. Krajec chleba opečený z obidvoch strán na oleji do chrumkava. Odrazu sa mi začali diať čudné veci. Moja myseľ sa nedokázala zorientovať v cudzom prostredí a tak len prestupovala z nohy na nohu. Hlava sa mi začala neprirodzene nadúvať, až som mala pocit, že miesto nej mám na krku položenú prezretú paradajku. Už, už praskne a zaserie všetko, čo ešte nie je zasraté.
Odrazu sa moja myseľ začala orientovať a ja som pocítila vibrácie vnútorného sveta. Moje ego sa kĺzalo po všetkých tých vibráciách ako po vlnách, až ho napokon úplne pohltili. Vety mali odstavce, slová stavce ako žirafy a moje ego slobodu. Keď sa sila hrianky pominula, svet aj moja myseľ sa vrátili do pôvodného stavu. Len moje ego sa ešte chvíľu kĺzalo po vibračných vlnách vnútorného sveta.
Už viem čo život dal mi.Miestečko pod výkalmi,kde moja hlava plná múch,vypustí vydýchaný vzduch.(v diskusii zuzajda) Zoznam autorových rubrík: IRÓNIA ZATMENIA, Básne, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
