Už viem čo život dal mi.Miestečko pod výkalmi,kde moja hlava plná múch,vypustí vydýchaný vzduch.(v diskusii zuzajda) Zoznam autorových rubrík: IRÓNIA ZATMENIA, Básne, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Čas Kam ženie nás ten čas a čo nám sľúbil, že ženieme sa vedno s ním? Letíme kamsi do záhuby na voze s jeho znamením. Čas už má artritídou pokrivené prsty a prekonáva vlastnú starobu. Prometeus ľuďom ukázal dve cesty, no čas nás ženie cestou do hrobu.
Hľadím do večnej tmy a sviečka vždy mi zhasne, jediný plamienok horí mi v duši spásne.
Pre tisíc pohľadov a tisíc mĺkvych tvárí mám jeden, ktorý vraví tisíc slov. Bez lásky amor lásky nápoj varí, muž žene mlčí tisíc prísľubov.
V pivovom pohári topia sa moje dlane, zaspávam na stole, netušiac čo sa stane. Nehľadám cestu von, objednám ďalšie pivo, život je nádherný, keď oči vidia krivo.
Koľko je vo mne smútku a koľko radosti, koľko je vo mne sily a koľko slabosti, koľko mám rokov pred sebou a koľko som ich premárnila, koľko ciest trávou zarastie, kým príde správna chvíľa, koľko dobrých ľudí a koľko zlých som stretla, koľko rád prijala som bez rečí a koľko v zlosti zmietla, koľko je vo mne nádeje keď hľadám samú seba, koľko hviezd ešte rozbijem, kým zistím čo mi treba.
Si moja nádej, že sa zmením, si moja túžba skúsiť skok do brány pekla v nemom snení do brány nebies, pre Tvoj bozk.
Za búrkou som sa ponáhľala. Myšlienky, kone splašené, k divému cvalu bičom štvala. Vietor mi dával znamenie.
Červotoč v dreve vlastných pochybností prísľub, čo nikdy, nikto nesplní, pes, čo sa štíti vlastnej kosti, On, všade prvý, vždy posledný.
Stojíme na stanici Čas a pútnik v nás, vtĺka nám do hlavy, hrdzavé klince-večné obavy.
