Múr

Občas preliezol do toho môjho sveta, aby mi ubližoval. Ešte stále som ho dokázala mať rada a brániť ho sama pred sebou. On to tak nemyslel. Potom sa oženil a odrazu bol dospelý. Múr medzi nami pevne stál a rástol. Už ho nestaval sám. Pridala som sa aj ja. Prešli roky, brat sa s rodinou odsťahoval a múr nechal mne. Zmenil sa. Stal sa z neho vážny a opatrný človek. Váži svoje slová, aby zbytočne nezraňoval ľudí okolo seba. Stará sa vzorne o tri deti a žije v presvedčení, že v našom vzťahu je všetko v poriadku. Je na mňa hrdý, váži si moje názory a pripisuje mi vlastnosti, ktoré ani nemám. Preňho som osobnosť. Dobrá sestra. Dobrý človek. Opak je pravdou. Stále udržujem múr, ktorý on dávno zbúral. Vždy, keď sa stretneme, nevidím brata, iba ten obrovský múr. Slová, ktoré vyslovujem, mnoho- krát smrdia neúprimnosťou. Odrážajú sa od múru a narážajú do môjho vlastného svedomia. Pritom stačí tak málo. Len pár slov. Nemusia byť vyslovené nahlas. Silné slová, ktoré dokážu zbúrať aj ten najpevnejší múr. Slová odpustenia. Dobrý človek ich nosí vo svojom srdci. Ja nosím v srdci iba spomienky na brata, ktorý ma sklamal. Opustil ma vo chvíli, keď som ho najviac potrebovala. Ponižoval ma, keď som začínala duševne rásť a hľadala som v ňom oporu. Môj brat mi nebol bratom. Viem, že to tak nebolo vždy. Zažili sme spolu aj pekné chvíle. Ako brat a sestra. Dokázal ma chrániť pred druhými. Prečo ma však neochránil sám pred sebou? Prečo??? Bojím sa, že nikdy nenájdem v sebe tie správne slová a múr deliaci ma od človeka, ktorý mi bol kedysi dávno taký blízky, sa jedného dňa zrúti a zasype ten môj zatrpknutý svet. „Neodpuštění je vězením s klíčem uvnitř.“ /Kateřina Lachmanová/