Pozriem sa do kočiaru, do očí krásnej ženy sediacej diablovi oproti a potom na pána v čiernom fraku vedľa nej, na tvár, ktorú si neviem vybaviť, na hlavu, ktorá možno bola holá, ktorá možno mala okuliare.
Prázdne, nič hovoriace výrazy neodpovedajú na moju nemú otázku, a tak položím nohu na schod a v duchu si vravím, že to aj tak nemyslím naozaj, akoby som dúfal, že s diablom sa to dá len tak na skúšku. No potom ma napadá, že či sa to bude počítať, veď len viera hory prenáša, no je už aj tak neskoro, stávam sa pozorovateľom vlastných skutkov. Vstupujem do kočiaru, no chcem záruku, chcem vedieť, ako zistím, či mi pravda bola odhalená a diabol hovorí, že to spoznám.
Stojím v kočiari a dívam sa na voľné miesto, kde by som si mal sadnúť, no nie som si istý, a tak sa nemotorne snažím sadnúť tam, kde je diabol, k dverám a padám cez neho. On je evidentne znechutený mojou hlúposťou, mojou neschopnosťou vykonať čosi tak elementárne ako sadnutie na prázdne miesto. To, že som sa ho dotkol, ho ponižuje a uráža, znechutene sa snaží spodomňa vytiahnuť, no zacvikol som jeho útle nohy a on sa musí trhať až sa vyslobodí.
Je ticho a ja sa cítim trápne, že som to tak pokazil, zadívam sa do očí krásnej ženy, no jej výraz sa nemení.
A vtedy sa to všetko rozpadne, diabol kočiar žena breh aj more sú preč a ja vstupujem po schodoch do električky, na ľavej strane stojí nejaký môj známy a kúsok ďalej ešte jeden, zdravia ma a ja si spomeniem na diablove slová o tom, že nech sa stane čokoľvek, už nikdy nebudem taký ako predtým a odrazu cítim silu, energiu obaľujúcu moje plecia a hrudník, hrubú ako polystyrénová záchranná vesta, no neviditeľnú, pulzujúcu v rytme môjho tepu. Kamarát sa ma pýta ako sa mám a ja sa ho pýtam ako sa má on, no myslím to skôr ako urážku, ako manifestáciu mojej čerstvo nadobudnutej sily, chcem tým vyjadriť obrovský rozdiel, ktorý je odrazu medzi nami, no zároveň si uvedomujem aké je to smiešne a trápne, že som vlastne žiadnu silu nezískal.
Energia mnou stále pulzuje a kamarát mi nerozumie, díva sa na mňa prekvapene a sklamane, je ticho a trápno, sadám si na podlahu hučiacej električky a v samote začínam rozmýšľať nad tým, kedy budem musieť zaplatiť za to, čo som vlastne nikdy nedostal.
