Prší drobný dážď, námestím sa rozliehajú údery veže a ja mám pocit, že smrtka z Orloja na mňa žmurkla, aj napriek tomu, že som sa jej ani nepozrel do tváre. Turisti sa, pod hýbucou sa zmesou rôznofarebných dáždnikov, túlia jeden k druhému ako mačence, hľadajúce teplo v kožuchu svojej mamy a z očí im žiari svetlo šťastia, silné ako blesky, vystreľujúce z ich fotoaparátov.
Tri Talianky, držiace jedna druhú pod pazuchou, blokujú chodník a je im to jedno. Falošne spievajú nejaký hit od Georga Michaela, ktorý začuli v obchode na rohu ulice, a tak dobre sa na tom zabávajú, že musím spomaliť a nachvíľu sa smiať spolu s nimi.
Mrak nad secesnou zelenou budovou sa tvári, akoby práve vyliezol z Pádu domu Usherových a snaží sa obliecť krajinu do sivých pohrebných šiat, no slnko, stojace mu za chrbtom, sa prediera cez jeho čipky a robí si z neho srandu. Fúka chladný vietor a ja nachvíľu cítim tú vôňu, ktorú som cítil v jeden štvrtok (alebo v stredu?), v deň, ktorý by nikto červenou fixkou nevyznačil do kalendára. Prečítal som si vtedy V zelenej krčmičke, bežal som do poľa a nechcel sa viac vrátiť. No vrátil som sa, lebo žlté klasy práve zrejúceho žita, dorezali moje holé nohy a ja som to cítil ako podvod.
V obrovských výkladoch vidím vlastný pokrivený odraz a spomínam na detstvo, na čokoládovú zmrzlinu v kornútiku, ktorý chutil trochu ako polystyrén a gofry, ktoré nám rodičia kupovali, keď sme sa v nedeľu vracali z kúpaliska. Unavení sme potom zaspali na zadných sedadlách našej modrej škodovky, ktorú sme o veľa rokov neskôr nechali zožrať lisu na železo, a ktorá sa teraz recyklovaná túla niekde po svete.
Kráčam rovnou ulicou a spomienky sa vo mne vynárajú ako kusy ľadu z mora, kopia sa ako autá, brzdiace na križovatke predo mnou. Kyslý citrón, na ktorý som si sypal cukor a oblizoval ho, ustaraný pohľad mami, smerujúci k môjmu rozbitému kolenu a náplasť, ktorá sa odlepila, keď som ju polial vodou. Vybavujem si vôňu paradajok, vyhriatych na slnku, ktoré som si každý večer, počas prázdnin, chodil trhať do našej záhrady a ich sladkú chuť, ku ktorej mi stačil len kus chleba, natretý ramou. Spomínam si na bronzové dievča s čokoládovými očami, ktoré ma na pláži učilo povedať po grécky ľúbim ťa, a na to, ako sme sa smiali, keď sa mi to konečne podarilo, lebo sme si mysleli, že vieme, čo to znamená. Spomínam si na prvú chatu a víno, ktoré som zvracal tak ľahko, ako som ho pil. A spomínam si na jasnú noc, keď som sa pozeral na mesiac a chcel cítiť všetkých, ktorý sa naň v tej chvíli pozerajú, na noc, keď som prenikal očami do tmy medzi hviezdami a snažil sa pochopiť, čo robím vo vesmíre, plnom čiernych dier.
Zabáčam za roh a z rozstrihaných obrázkov minulosti si skladám možnú budúcnosť. Po tenkej roztrasenej linke kráčam vpred, do miest a času, ktoré sa ešte nikdy predtým nestali a snažím sa predstaviť si, čo budem vidieť v posledný deň. Rozmýšľam, čo sa mi pred smrťou vybaví a kam sa to všetko podeje.
A potom ma napadne, že možno sa tie spomienky ukladajú na dno mora v nejakom úplne inom vesmíre. A že sa tam na dne, sformujú do podoby mušle, ktorú vyloví vysoká priesvitná bytosť a odnesie si ju do svojho domu, postavenom na útese. Tam si ju položí na nízku sklenenú policu a jej deti si ju budú brať a prikladať k uchu, tak ako sme si ja so sestrou, s túžbou počuť more, prikladali k uchu obrovskú mušľu, ktorú nám ako suvenír z Kuby poslal Noel, čokoládový chlapík, ktorý ešte pred revolúciou vyrábal vo fabrike, spolu s naším otcom, žlté nakladače.
