Ako sa Júliusko stal "takmerhrdinom"

V dome reality show Neprežije nikto!! zavládlo ticho.. Mia sa zosunula na zem. Brutto zavrčal a škrabal sa pod pazuchou. Margita stále sedela nad Bambim a pokúšala sa intenzívne nahmatať pulz. Júliusko stál nad tým celým nešťastím. Spodná pera sa mu začala nekontrolovateľne triasť a potiahol nosom. Chcel sa rozplakať, ale akosi to nešlo. Iba tá pera sa mu triasla. Hovoriaci Päs sa postavil, odstrčil trasúceho sa Júliuska a s pokrčeným čelom (naznačujúcim, že skutočne rozmýšľa) zahundral : „No dop..i, čo teraz?!“ Margita zdvihla zrak a hystericky zajačala: „No čo asi chceš tak robiť zlatinko?? Kukať na to? Zavolaj niekoho. Pomoc! Lekára! Záchranku! Šak nás vidia tí debili snáď, kukajú na nás celý deň. Kde ste?? Haló. Tu vám skapal súťažiaci. Nič?? Pokračujeme ďalej?“ To už Margita stála pred kamerou a zúrivo do nej ďobala prstom. Hovoriaci Päs pokrútil hlavou. Najradšej by ju s prehľadom poslal do pekiel, nenávidel, keď na neho niekto hulákal a nenávidel, keď mu nejaká stará škatuľa hovorila zlatinko. Zdržal sa však. To sa dá vybaviť aj neskôr. Sklonil sa nad Bambiho. Zdvihol mu ruku, pustil mu ruku, ruka padla naspäť na zem. Vtom sa za ním objavil Júliusko s knihou – Ako zachrániť človeka, rýchlo a účinne. Podtitul – Ako som sa stal hrdinom. Lekcia 2. „Toto mi dala mama. Jednotku má sestra, ja som vraj starší, tak môžem začať až od dvojky. Z obsahu som sa dočítal, že...“ Hovoriaci Päs mu knihu vyšklbol z ruky. „Daj to sem ty retard, kľakni si, pokrč mu nohy, polož ich nabok a nájdi tep. Hľadaj, Ďusko, hľadaj, snáď nie si až taký dement.“ Júliusko teda vykonal, čo mu Päs nadiktoval. Dotýkať sa cudzieho človeka bez predchádzajúcej dezinfekcie bolo za normálnych okolností pre neho neprípustné, Päsov pohľad však jednoznačne naznačoval, že v tomto momente sa nejedná o okolnosti normálne.Päs začal oživovanie. Bambimu mačkal hruď, raz dva tri...Nádych, Päs sa mu priblížil k perám. Už už mu išiel darovať kúsok so svojho kyslíka, (Júliusko zavrel oči – je to tak nechutné..), keď sa Bambi prudko mykol. Zhlboka sa nadýchol. Júliusko začal vrešťať. „Mám tep, našiel som tep, tu tu tu je!“ A horúčkovito jednou rukou mával Päsovi pred tvárou a ukazoval na druhú ruku, ktorá zvierala Bambiho vnútorné stehno. Päs mlčal. Ostal sedieť a poškrabal sa v uchu. „Tak ja nechápem. On dýcha! Čo dramatizuješ ty...ty...(ako sa to volá?) Margita! Bambi? Hej! Chalan, počuješ ma? Si mŕtvy, či čo?“ a potriasol s bezvládnym, ale už dýchajúcim spoluhráčom. Bambi sa rozkašľal. Niekoľko krát sa ešte pohol, otvoril oči, niečo zamrnčal a znova stíchol. V tej chvíli odstrčila obria ruka Júliuska na zem, ten istý osud postihol Päsa a obaja takí odstrčení na zem videli, ako Bambiho nakladajú na nosítka a odnášajú preč. Margita totiž ďobala prstom do kamery dovtedy, kým ju nepukla, to isté vykonala aj na druhej a tretej kamere a keď sa priblížila k poslednej, s hrozbou, že ak okamžite nepošlú pomoc, tak rozmláti všetko čo uvidí (za chrbtom jej stál Brutto a súhlasne vrčal), sa rozleteli dvere a do domu vbehli lekári. Júliusko sedel na posteli. Cez otvorené dvere videl Margitu, ako z posledných síl prezerá posledný šuflík, či tam náhodou nie je tá fľaša whisky, ktorú si predvídavo schovala pred ostatnými. Nebola. Na žltej pohovke svorne plakali Júliuskova osudová žena Mia a ešte osudovejšia žena Tia. Brutto robil 86. drep. Edo čistil kura od vnútorností a Hovoriaci Päs stál na terase a fajčil. Júliusko mal pocit, že sa jeho život práve skrátil o celý jeden rok. Cítil sa vyčerpaný, fyzicky, ale hlavne emocionálne. Nikdy pred tým nezachraňoval človeka, nikdy pred tým mu nenapadlo, že nezomierajú iba starí ľudia a nikdy pred tým mu nenapadlo rozmýšľať nad životom vlastným. Úbohý Júliusko si uvedomil, že tu nebude večne. To bolo na neho príliš. On sem predsa prišiel hrať o vecné ceny a o cenu hlavnú, a prišiel sem všetkým ukázať, že je s ním sranda, že je kamoš. Postavil sa na posteľ, priblíži svoje malé očko ku kamere, ktorá ho neustále pozorovala. „Dobrý deň, prosím vás, ja viem že ma vidíte, neviem, či aj počujete, ale to je jedno. Ja viem, že je to asi tak trošku proti pravidlám ale by som vás úctivo rád poprosil, nemohol by som ísť domov?“ šepkal do tej šedej krabice tak, aby ho nikto nepočul. „Viete, ja som si to rozmyslel. Ja sa už nechcem ďalej hrať. Ocinečko, prepáč mi, ja pôjdem radšej na brigádu, nehnevaj sa prosím na mňa, ale ja už naozaj chcem ísť domov.“ „Chalan, to sa tu namáhaš úplne zbytočne. Si myslíš, že teraz sa vyvalia dvere s produkciou, srdečne ti potrasú rukou, že ďakujeme za účasť milý pán Debil, je nám ľúto, že ste sa neodhadli hneď na začiatku, prajeme šťastný život a zaplatia ti taxík domov??!!“ Hovoriaci Päs sa nekontrolovateľne rozrehotal a padol na vedľajšiu posteľ. „Máš ten pocit, že mňa to tu baví?? Sa pozri na tú starú kraksňu. To, že mi vrieska do ksichtu a hovorí zlatinko, to vyriešime jedným ráznym rozhovorom na terase. Ale sa pozri na ňu. 40 rokov a ona sa plazí po zemi a hľadá v škárach medzi parketami svoju nezvestnú sedemdecku. A hentie dve nádhery. Ani prstom nepohli, gelové nechty nepustia, a teraz to hrajú na citlivé. Pozri na Miu. Reve ako zmyslov zbavená, ale tie jej nadrobené mihalnice furt kukajú, že či sa kamera pozerá na ňu. Kto ho zachránil? No kto??“ Júliusko sa odlepil od kamery a zadíval sa na ostatných. Hovoriaci Päs má pravdu. On, Júliusko, zachránil človeka. Poskytol mu prvú pomoc, nahmatal tep, uložil ho do stabilizovanej polohy, bol pohotový, chladnokrvne a triezvo mysliaci, presne taký, akým vždy chcel byť. Júliusko – muž. Júliusko – muž činu!!! Júliusko – hrdina!!! Júliuskovo ego rástlo každou stotinou sekundy.„Ja som ho zachránil!!“ zareval Päs. „JA! A kto si to všíma?? Nikto! A mňa to tu má baviť?? A vykrikujem ja, že chcem ísť domov? A dostanem za to niečo? No?? Teraz niečo povedz, ty hrdina!“ BENG!! Júliusko nestihol povedať nič. Do domu prišla pošta – „Bambi žije. Záchrancovia Margita, Hovoriaci Päs a Júliusko sa pobalia a za odmenu za svoj hrdinský čin odchádzajú o 12 minút na spoločný dvojdňový výlet.“Margita sa odlepila od podlahy - Výlet!! Von!! Júliusko naradostene zapišťal – Výlet!! S kamarátmi!! Hovoriaci Päs vypleštil oči – Výlet??!! S debilom a zošuverenou alkoholičkou?!! Dva dni??!! Do tej chvíle si myslel, že to zvládne. Od tej chvíle nadobudol pocit, že toto budú jeho posledné dva dni v živote. Zahľadel sa do kamery zúfalým pohľadom. Zašepkal: „Drahá, keď toto vidíš, tak si zapamätaj, toto je posledný krát, čo s tebou hovorím. Toto som si nezaslúžil. Zas až také hovado niesom. Uznaj. Ale ty si to chcela. Tak si láskavo zapamätaj, keď sa ja raz z tohto pekla dostanem, tak ma už v živote neuvidíš. Aj na kazetu si to nahrávaj. Išiel som sem kvôli tebe. Ale toto je moc. Toto neni, že dokáž mi, že za niečo stojíš. Toto je, že pre najhoršieho človeka na planéte za trest, a to ja nie som. Tešilo ma, ahoj.“ Hovoriaci Päs sa rýchlo poobzeral, či ho nikto nevidel, nervózne si natiahol tepláky a išiel si znova zapáliť na terasu.