Júliusko a jeho záhradná misia

Beng! Zaznel ďalší signál, že prišla pošta. Júliuska trochu myklo, ale rozdýchal to. Už si začínal zvykať na tie rôzne rušivé zvuky v dome. Vo svojom dome mal vždy ticho, iba andulka Kamila občas vydala nejaký píp. A chladnička, tá vrčala ako riadne naštvaný vlčiak. Tia priniesla poštu. Hrubočizná obálka, v ktorej boli ďalšie malé papiere v menami všetkých súťažiacich. Každý si zobral tú svoju a potichu čítal. „Júliusko, ak chceš spať sám v posteli, musíš si toto privilégium vybojovať. Tvoja úloha príde čoskoro. Čakaj a nikomu neprezraď, že ty ešte úlohu zadanú nemáš. Každému povedz, že si máš ísť ľahnúť na posteľ a nepohnúť sa do večera, do 20.hodiny.“ Júliusko zase vyceril štyri predné zuby a oznámil všetkým, že sa ospravedlňuje, ale musí ísť vykonávať svoju „úlohu“ a presunul sa do spálne. Zobral si zo sebou dva pomaranče, soletky, magazín „Štrikujúca žena“ a jelení loj. Mal totiž pocit, že klimatizácia v budove mu nadmerne vysúša pokožku pier. Ľahol si a čakal.... V magazíne „Štrikujúca žena“ chcel zistiť, ako sa štopkajú ponožky, ale nič také tam nenašiel. Pozeral sa teda na strop a zistil, že bodové svetlá sú od seba vzdialené cca. 20 centimetrov, je ich tam 20, čiže celková šírka izby bude....A zaspal. Zobudil sa cca. o 49 minút. Všade ticho. Nikde nikoho. Dvere do spálne boli otvorené, teda videl, že vo vedľajšej miestnosti sa nikto nenachádza. Možno za rohom. Presunul sa teda na opačný koniec postele, zosunul sa dole, tak aby sa špičkami prstov na nohách dotýkal periny a po rukách sa posúval čo najďalej. Dovidel až za roh, ale ani tam nebolo ani živáčika (ako vravela jeho mamuľa). Povzdychol si a vrátil sa na posteľ do polohy ležiacej. V tom si všimol oranžovú obálku na nočnom stolíku. Otvoril a číta: „Júliusko, v záhrade ťa čaká úloha. Vykop jamu meter a pol hlbokú. Potom choď do domu a zober všetko jedlo, ktoré nájdeš v chladničke, daj ho do plastového vreca a zakop. Nikomu nesmieš prezradiť, že to je tvoja tajná úloha. Potom čakaj na ďalšie inštrukcie...“ Júliusko sa pozviechal z postele, obliekol si čierne ponožky a šedé tepláky a vyšiel von. V záhrade bolo príjemne teplúčko, slnko svietilo priamo na pripravený rýľ v rohu záhrady. Chopil sa teda roboty a začal kopať. Teda, Júliusko nikdy predtým jamu nekopal, a svojím čisto logicko logickým úsudkom prišiel na to, že keď bude tú tvrdú zem škrabkať, tak za 4 hodiny a 17 minút by mal vykopať požadovanú hĺbku. A tak prešli tri hodiny. Keby ste si porovnali Júliuskov výraz „pred tým a potom“, pravdepodobne by vám bolo jasné, že jeho škrabkací časový plán nevychádzal. Jednoducho, vyškrabkal tak pol metra. Čelo mal spotené, o pazuchách ani nehovoriac. Jeho vreckovka určená na utieranie potu bola úplne premočená, musel teda použiť tú na utieranie nosa, za čo sa nesmierne hanbil a v duchu sa zaprisahal, že toto sa nikto nikdy nesmie dozvedieť. Zjavne pozabudol nafakt, že je dosť intenzívne monitorovaný kamerami. Okolo podvečera sa Júliusko konečne dostal k chladničke. Už trasúcimi rukami s riadnymi pľuzgiermi zobral modré vrece na odpadky a pomaly vkladal jedlo dovnútra. Hádzať, to by si nikdy nedovolil. Počas tejto činnosti začal rozmýšľať... „Kde sú všetci? Určite im povolili nejaký výlet, len ja, preto, že som chcel byť ohľaduplný a spať sám, sa tu musím naťahovať s nezmyselnou robotou, to je nefér! Prečo je celý život taký nefér? Prečo musí vždy doplatiť ten nevinný? Prečo ja, Júliusko, slušne vychovaný, musím dávať jedlo do vreca na odpadky a zahrabať ho pod čiernu zem??? Keď to tatuľo uvidí, tak mi vynadá. Veľmi mi vynadá. Ešte nikdy mi nevynadal, ale teraz určite hej. Ale veď on chcel, aby som tu bol. Musím vyhrať, na pozemok, musím sa snažiť, lebo ma tatuľo zabije..“ Aby zahnal chmúrne myšlienky, začal si v duchu spievať: „Povedzme áno, povedzme nie, povedzme možno, povedzme že...!! A tak plnil to svoje vrece. Už už bola robota hotová, keď v tom na neho zvrešťal mužský hlas. To bol Hovoriaci Päs: „ Ty hovado smradľavé, čo to do matere robíš, ty slizký psychopat???“ Júliuska myklo tak, že si aj cvrkol. Ustráchaný sa otočil, schoval do 20 kilové vrece za svoju útlu postavu a hovorí: „Nič, ehm aaaa, ja upratujem!“ A vyceril predné zuby, ale už len dva, keby mu náhodou Päs vrazil, aby mu ešte dva ostali. „ Ty debo, šak ty si mal byť celý deň na posteli prilepený, keď mi teraz príde beeeeng pošta, že trtko kóli tebe mám urobiť 1000 klikov alebo čo, tak ťa v noci osobne tak rozmasakrujem, že si riť od hlavy nerozoznáš!!!“ Júliuskovi začalo mykať kútikom smerom nadol, hlavou mu prebehlo, ako to ten Päs asi myslel s tou riťou, ale potom sa zmobilizoval a hovorí: „ Niečo tam smrdelo v tej chladničke, tak to idem na záhradu vyvetrať...“ „Tak vyvetrať ty andulka vykastrovaná, aj nanuky ideš vetrať???!!“, už v amoku po ňom vrieskal Päs. Júliuska to zlomilo. Do andulky, do jeho milovanej Kamily mu nikto nadávať nebude!!! „Tak aby si vedel, ty hulvát jeden akýsi, ja tu plním misiu, celý deň sa tu morím, kým vy ste boli na výlete. Aha aké mám pľuzgiere a ty mi to celé pokazíš teraz, lebo sa nevieš ovládať. A ja to nemám nikomu prezradiť, tak drž ústa a nikomu to láskavo nepovedz, lebo to celé pokazíš, ty hysterik!!!“ vrešťal Júliusko s takou fistulou, že hádam aj vysoké cé by vytiahol. Nevšimol si však, že všetci z domu boli narvaní v kuchyni a sledovali, čo sa deje. Tajomstvo bolo vyzradené, úloha nesplnená a jama zbytočne vykopaná. Júliusko si sadol to tureckého posedu na zem a začal usedavo plakať. Päs sa nervózne premával hore-dole po kuchyni. Beeeeeeeng. Pošta. „Júliusko, úlohu si nesplnil. Nevybojoval si si svoje miesto na posteli, budeš spať na posteli pre dvoch ľudí. Tvojím spoločníkom bude Brutto, ktorý ignoroval zadanie svojej úlohy a nesplnil ani základné požiadavky.“ Brutto zavrčal, ukázal prstom na Júliuska a niečo zahromžil. Júliusko v tureckom sede zotrval pocikaný až do neskorého večera.