DomStory Tri.

Ľahnem si na lehátko, zakryjem sa dekou, pomyslím si : „Áno, o tomto som vždy snívala!“ a zahľadím sa na smog, zakrývajúci hviezdy a potajomky, tak aby ma nikto nepočul, si šepkám so svojím osobným anjelom, ktorý býva v „bráne vedomia“ (osobné súhvezdie..), paralelne s tým si hovorím, či mi už naozaj nešibe a dúfam, že ma nikto nevidí – ja viem, znie to, ako keby dievčatko chúďatko verilo z čistého zúfalstva na anjeliky, ale verte mi, prebieha to na celkom obstojnej intelektuálnej úrovni a má to slušný očistný účinok. Jednoducho, rozprávam sa sama so sebou. I tak si šepkám aj túto noc, keď v tom, začujem čudný zvuk. Nie, nie je to pani Anežka, čo hľadá škriatkov (DomStory 2.), tento zvuk je úplne iný. Cca.: „Kššc, kššc!“ Nahliadnem cez medzeru medzi zábradlím a podlahou, že kde mi opäť ježkovia ukazujú, že láska kvitne všade okolo mňa. Nie, tentokrát nikde žiadni súložiaci ježkovia. Podvihnem teda zrak a tam, v trenírkach, s pivom v ruke jednej s cigaretou v ruke druhej, syn suseda. Má 40 rokov odhadom, má jedného malého syna odhadom, tmavý typ, taký polovičný terorista, typovo som ho mala vždy zaradeného niekde medzi masovým vrahom a pedofilom. Jednoducho – sympaťák. -Kššc, kššc kočka...sa tu stretávame dosť často (Fakt?? Nevšimla som si..!) Ja som Rudo.-Dobrý večer (som priateľská, je to syn suseda), ja som Daniela, teší ma.-Jezus, to je pekné meno. Ty máš meniny 3.januára a tipnem si, že si znamením Váhy (odkiaľ to vie???a odkedy si tykáme??)-No, áno.-Kedy skočíme na kávu?? -Ehm, teraz ste ma trošku zaskočili.-(Využíva moment debilného zaskočenia) Tento týždeň, budúci, sobota, nedeľa, v pondelok a utorok robíš, to som si všimol, ale si aj dosť dlho hore, no??Tak kedy?-To ja nebudem môcť, priateľ by s tým asi nesúhlasil..(sakra, rýchlo budem musieť nejakého nájsť)-Aha, no dobre teda. Vieš, ja som ale nie akože to, oné, rande myslel. Ja to cííítim. (Áno, skutočne takto natiahol samohlásku i..)-A čo cítiš? (Už mu tykám, nemá zmysel odporovať.) -Ja mám takú schopnosť, cítiť veci a tak. A ja cíííítim, že ty hľadáš. A ja cííítim, že ty nájdeš. Tak reku, len že či sa nechceš o tom porozprávať?-(Ticho)-Akože, bežne beriem 400 na hodinu, ale že susedka, a peknááá, tak len že pojdeš so mnou na kávu a ja ti poviem, ako nááájdeš.-(preboha!) Ja, ja budem o tom rozmýšľať...Naozaj..(Rýchlo dnu.)S dupotom som si pobalila svoju deku aj fiktívne palmy, zabuchla sa v izbe a nenápadne vykúkala. Rudo sa nakláňal cez balkón, dobre že nevypadol a divoko gestikuloval. Keďže sa však jeho gestá odrážali od mojich na sto zámkov zatvorených dverí celkom úspešne, po chvíľke to vzdal a išiel domov. Fúúúh... No to mi chýba, vizionár, ktorý mi vidí rovno do žalúdku a ešte aj pozná moju cestu...Ale čo keď náhodou? Čo ak vie? Čo ak je to osud alebo znamenie??? Celú noc som nespala. To som nepredpokladala, že o tom budem NAOZAJ premýšľať. Ráno som vykukla von. Susedka – matka vizionára polievala muškáty. Pod zámienkou rovnakej činnosti som napustila krhlu (áno, na celkový počet kvetináčov – jeden, mám veľkú krhlu. V Ikea mali akciu, ťažko odolať...) a išla kriesiť svoj polomŕtvy oleander. -Dobré ráno! (ja usmiata, mňa to vlastne vôbec nezaujíma, že??)-Dobré, Danielka, dobré...-( Zamrzla som. Museli sa o mne rozprávať. Dovtedy ma tak nikdy neoslovila.) Včera som sa zoznámila s vašim synom.... ( Nechám to otvorené, možno sa chytí sama...)-Áno, spomínal... (Nechytí. Evidentne čaká, čo poviem..)-Naozaj?? ( A čo povedal?? Myslí to vážne?? Pozná moju cestu? Vie o mojej budúcnosti? Vidí do mňa? Pomôže mi? Preboha, úplne som sa zbláznila. Začala som veriť týmto blbostiam. Šibe mi. Ale čo ak?)-Povedal, že ste veľmi milé dievča. Len vás asi naplašil. Jeho sa nebojte. Len keď vám začne o tých svojich víziách...Ja som mu hovorila, že tak si manželku nenájde, ale keď on stále s tým internetom, že v tom internete písali, že musí byť originál, tak on že bude vizionár. Horeznak som oči vyvrátila, aj som mu vynadala, nič nepomohlo. Hlavu má jak palicu tvrdú. Ja mu jednu hneď by som vylepila, keby že mu uverím a potom zistím, že klame, ale zase takú hus, čo by mu na to naletela, ťažko hľadať. Starý cap to je a toto si vymyslel. Ja neviem, kde ja ho ožením....(s ťažkým povzdychom dopolievala a začala trhať burinky, zamyslená úplne zabudla, že tam som a pleštím oči do svojho polomŕtveho oleandra.)Teší ma, slečna hus priamo pred vami...prebehlo mi hlavou, preliala som kvetináč, až voda začala vytekať na balkón podo mnou, rozlúčila som sa a išla späť do bytu. Vizionár Rudo ma za manželku mať nebude, to je jasné. Ale áno, bez hanby priznávam, na jednu noc som mu bezhranične uverila. Ten pocit, že osobný anjel z brány vedomia konečne zmobilizoval svoj lenivý zadok a vyslal mi Ruda, aby mi ukázal cestu, bol silnejší, ako zbytky môjho racionálneho úsudku. Vyššej moci sa predsa neubrániš... A potom to sklamanie.. Čo už, vyzerá to tak, že cestu budem musieť predsa len nájsť vlastnými silami.Alebo sa o pár rokov do nášho domu prisťahuje podobná dvadsiatka prudko nad vecou, zorientuje sa vo svojich jemne vyšinutých susedoch a bude vám písať o Daniele, ktorá zo svojho balkóna vzýva svojho anjela, nech sa už konečne láskavo zobudí. Ale to sa my už postaráme, aby patrila čoskoro do kolektívu....:)