Afrika čierna, biela, čiernobiela

V Južnej Afrike už dvanásť rokov rasizmus neexistuje. Na papieri. Oficiálne rozdiely sa zrušili, a 30 miliónov černochov dostalo občianstvo. Zo dňa na deň si päť miliónov bielych juhoafričanov zrazu muselo uvedomiť, že ich národ je šesťkrát väčší. Plný utečencov, ktorí ani nemuseli prekročiť hranice. Ľudí, ktorí by síce mali platiť dane, ale nemajú z čoho. Zato majú nárok na sociálne dávky a zdravotnú starostlivosť. Nárok na rovnaké bývanie, vzdelanie, a zamestnanie ako „starousadlíci“. Nečudo, že kopec ľudí spanikárilo. Obrovské množstvo bielych sa vysťahovalo buď do Anglicka alebo do Austrálie (podľa toho, ako veľmi im záležalo na slnečnom počasí a koľko mali úspor). Každý z nich čakal úplné zrútenie ekonomiky, lynčovanie bielych na ulici, definitívny koniec civilizácie v Afrike. Keď aj hneď neodišli osobne, nechali emigrovať aspoň svoje peniaze. Z Južnej Afriky naraz zmizlo toľko kapitálu, že nebolo ani čím platiť za údržbu mrakodrapov vo finančnom centre Johanesburgu. Tak sa mrakodrapy zavreli a johanesburské ulice kolonizovali čierni ľudia zo slumov, stanujúci na námestiach, a opekajúci si chytené potkany na ohníkoch z masívnych drevených obložení verejných budov. Tí pomalší, hlúpejší, alebo naivnejší „starí“ Juhoafričania po chvíli zistili, že ich mena tak prudko a hlboko devalvovala, že už sa nebolo ako alebo kam odsťahovať (v JAR sa vie málo o tom ako lacno je na Slovensku). Tak im nezostávalo iné, než zvýšiť ploty z ostnatých drôtov okolo svojich pozemkov aspoň o dva metre, ztrojnásobiť strelný arzenál, a v opevnení čakať na to najhoršie. Čakali dlho, a mnohí čakajú dodnes, ale nič, čo i len zďaleka podobné na katastrofický scenár, sa neudialo. Iste, pár rasovo motivovaných vrážd bielych, mnohé prípady znásilnenia bielych žien čiernymi, ale žiadna genocída, či lynčovanie. Miesto požiarov a vraždenia sa starý marxista Nelson Mandela dal na odpúšťanie, zmierovanie, a nenápadné nahradzovanie bielych ľudí v systéme tými ostatnými. Naschvál nehovorím čiernymi. Južná Afrika je oficiálne národ dúhový, nie čiernobiely: ľudia sú čierni, bieli, a farební. O tomto základnom, štátotvornom dúhovom princípe som nemal ani potuchy, keď som vo štvrtom roku po kolapse segregovaného raja na zemi zakotvil na pár mesiacov v laingsburgskom hoteli. Ako geológ som sa síce väčšinu času pozeral na skaly, ale aj tak som stretol dosť ľudí na to, aby som zbadal, že jední sú čierni, a bývajú v búdach zaberajúcich tri štvrtiny plochy mesta, a druhí sú buď opálení alebo červení ako raci a bývajú vo veľkých domoch na tej jednej zvyšnej ulici. Chudáci čierni, taká nespravodlivosť, vravel som si. A nechápal, ako je možné, že keď ich stretnem, usmievajú sa, dobre im pery neroztrhne, a mávajú na mňa už zdiaľky. Nielen na mňa, ale na každého opáleného belocha v aute, ktoré ich zahalí kúdolom prachu, keď kráčajú kilometre pešo domov. Hovoril som si, dobre ich museli vytrénovať za tie roky, poslušnosť im do hláv namlátiť, takže im už ani nič iné než sa servilne správať na um nepríde. Keď som občas zašiel do zastrčeného údolia v swartbergských horách, a videl polonahé deti v handrách usmievať sa a mávať o dušu, pýtal som sa v duchu či vôbec vedia, že apartheid už skončil. A každý deň som si hovoril, že raz im to všetko dôjde a zmlátia nás bielych na kašu. Ale nestalo sa nič. Prežil som v kľude celý pobyt, a potom aj ďalší o rok, a ešte jeden o dva. Miesto rastúcej neávisti som sa tam zakaždým cítil viac doma. Len čo som, spotený po dlhej jazde z Kapského mesta, zastal na miestnej pumpe a vyliezol z auta, čierni chlapíci začali mávať a kričať: „Ahoj Martin, ako sa máš? Už si tu dávno nebol!“.Úsmevy pokračovali aj v „čiernej“ krčme, kde sa všetci chceli o dušu rozprávať, potriasať si ruky, a hrať biliard. Idylka pokračovala až pokiaľ som sa čierneho barmana nespýtal, z ktoréhože je to kmeňa. V tej dobe som si už čo to prečítal, a vedel, že Južná Afrika má okrem angličtiny a afrikánčiny ešte desať oficiálnych domorodých jazykov. Vedel som, že v Cape provincii sú nejakí Xhosa a možno ešte Sun, čiže krováci. Ale ktovie, možno sa prisťahoval až zo severu od Zuluov? Mal nádherne lesklú ebenovú pokožku, ktovie, možno bol jeho otec Nigérijčan? Barman sa chvíľu nechápavo pozeral, ale keď som otázku zopakoval, mysliac si, že azda dobre nepočul, znechutene sa odvrátil a odmietol sa ďalej so mnou rozprávať. Zostal som úplne zarazený. So všetkými stálymi čiernymi zákazníkmi som sa denne bavil o ich rodinných problémoch, ženách, peniazoch, plánoch, až mi prišlo, že už žiadne medze komunikácie medzi nami nemôžu byť. Dokonca mi dôverne vysvetlili, že ich ženám nechýbajú predné zuby kvôli tomu, že by ich doma po návrate z krčmy bili, ale že je to skôr móda, a navyše vysoko cennené pri istých sexuálnych praktikách. Deň čo deň sa pri druhom pive úplne zdrúzgali, začali motať slová, tľapkať ma po pleci, bezostyšne si pýtať ďalšie pivá zadarmo, zatiaľčo sa ma dôverne pýtali, aký typ žien sa mi páči a navrhovať ako k nim prísť. Prosto žiadne zábrany. A zrazu toto. Zachránila ma biela recepčná, ktorá ako jedna z mála svetlejších zamestnancov podniku si občas prišla do čiernej krčmy sadnúť, a rovnako ako ja si dobre pokecať. Vysvetlila barmanovi že ja som typický ignorant zo Slovenska, ktorý nevie, že všetci tu v krčme sú farební, a nie čierni, a že je mi strašne ľúto toho, čo som povedal, a že som tým nič dehonestujúce nechcel naznačiť. Musela to zopakovať niekoľkokrát, a zdôrazniť špeciálne to ignoranstvo, kým sa barman ukľudnil, a začal mi opäť čapovať pivá. A potom mi zvyšok večera vysvetľovala, že farební sú (vďaka istému genetickému vplyvu) oveľa civilizovanejší ako skutoční čierni. Chcel som namietnuť, že mi prídu rovnako čierni ako iní čierni čierni, prípadne že si čiernejších čiernych ťažko predstaviť, ale zastavil ma kopanec pod stolom so silným posolstvom že ak rýchlo nesklapnem, aj mne môže o chvíľu začať chýbať zopár predných zubov. Potom nasledoval dlhý šepkaný výpočet predností farebných, akože nerozprávajú žiadnou hatlaninou, ale pekne po afrikánsky, bývajú usporiadane (ak si myslím že toto v Laingsburgu sú chatrče, nech sa idem pozrieť na Cape flats), zapájajú sa radi do verejnoprospešných prác, chodia voliť zásadne niečo iné ako Africký Národný Kongres, a vôbec, s černochmi sa nekamarátia. Tak. Sú to naozajstní poriadni juhoafričania. Už dávno. Spýtal som sa, či by ich pustili za apartheidu do bielej krčmy, keďže nie sú černosi. Samozrejme že nie, veď sú farební. Rovnako ako by farební medzi seba nepustili čiernych. Toto nie je čierna krčma. V Laingsburgu je iba zopár čiernych, a tí majú svoj pajzel niekde v slume. Nenamáhal som sa pýtať, či by ich dnes niekto pustil do bielej krčmy. To som videl na vlastné oči. Niežeby to niekto z miestnych skúšal, tí od dávna vedia, kde je ich miesto. Ale istý cezpoľný, dobre odetý pán (černoch, farebný?) sa raz zastavil, a nechtiac si špiniť oblek vo farebnom pajzli, zamieril do bieleho baru. Veď už bolo po apartheide. Bolo mu jasne povedané, že je zatvorené. Napriek tomu, že bar bol plný opálených ľudí pijúcich pivo. Myslel som si, že chlapík povie prepáčte, zvrtne sa na opätku, a odíde. Miesto toho sa rozhliadol, povedal, že vidí, že je otvorené, a sadol si k baru. Všetci stíchli. Nad prišelcom visel nápis: Majiteľ si vyhradzuje právo odmietnuť vstup. Bez vysvetlenia. Všetci čakali čo bude. Keby bol na jeho obleku čo len najmänší fľak, alebo keby jeho okuliare so zlatým rámom sedeli nakrivo, nemal by šancu. Ale čierny gentleman bol bez poškvrnky. Absolútne si istý tým, že má rovnaké práva ako bieli, aj keď veľmi nové. Dostal pivo, za úplného ticha ho vypil, zaplatil, zdvihol sa a odišiel. Nasadol do dobrého auta a odfičal smerom na Kapské mesto. Možno na zasadnutie parlamentu. Ten chlapík bol čierny, bez pochyby.Keď ma biela recepčná viezla po dlhej diskusii domov, zalichotil som jej, že ju obdivujem, ako kamarátsky so všetkými jedná, včítane farebných. Zasmiala sa, že je to prirodzené, veď sú to milí ľudia, a navyše je nová doba. Chvíľu sme sa potom bavili o iných veciach, až sme sa dostali k novému juhoafrickému školstvu, Vraj je pomiešané. No fajn, veď prečo nie. Veď sú to všetci milí ľudia. Akurát že sa jej dcéra sa začala kamarátiť s nejakou farebnou osôbkou. OK, ale chce ju aj pozvať k nim domov! To je trochu priveľa. „ Nie, myslím, že jej to nedovolím“, povedala po chvíli váhania. Vtedy som si uvedomil, že čierna a biela sú nemiesivé farby. Niekto ich síce nalial do jedného kotla, a mieša čo mu sily stačia, ale jediné, čo z toho vzíde, je čiernobiela. Rasizmus sa skončil, segregácia trvá. Ale chvalabohu za dúhový národ. Keby bola iba čierna a biela, biela by sa úplne stratila v čiernom mori. Zostalo by možno pár fľakov. Ale tým, že je desať rôznych odtieňov čiernej, ktoré sa vôbec, ale vôbec medzi sebou nemiesia, rovnováha trvá. Nikto nemá drvivú väčšinu. Každý pozná svoje miesto. Nikto nevie komu má vyraziť zuby. Spoločnosť opäť prekvitá.